Tragédia Vanmarského sídla - 1. kapitola

6. března 2014 v 20:57 | Rukia |  Ostatné poviedky
Teraz zostanete asi všetci ohromení, ale hej, je to tak. Nechcem, aby to tu kapalo, takže Rangiku navrhla, aby som sem začala hádzať aspoň tú svoju storočnú poviedku. A ja som si povedala, že má pravdu, pretože ten rozcestník je tu už rok, rok som vám to sľubovala a rok bola poviedka aj napísaná, len... ja to asi ani neviem inteligentne vysvetliť :D No to je jedno, napísala som teda nie veľmi dlhú poviedku z historického prostredia s mojimi vlastnými postavami. Nie som si istá či to niekoho bude baviť, keďže to nie je z Bleach ani Japonsko, ale tak možno... aj keď verím, že i keď sa do toho pustíte, tak to potom radšej necháte xD Písala som to fakt dávno, pár rokov dozadu, takže to treba brať s rezervou, ja dokonca rozoznávam časti a úpravy, ktoré som písala pred nejakým rokom s tým, čo som písala na začiatku a príde mi to divné, akoby to písali dvaja rozdielni ľudia xD Ale keď som Rangiku posielala nejaké prvé kapitoly dávnejšie, trvdila, že si rozdiely v písaní nevšimla a že sa jej to celkom páči, tak budiž :D Celá poviedka ma vo worde vyšla na 23 strán a rozdelila som ju na 10 krátkych kapitol, každá má tak dve a pol strany, okrem prvej a poslednej, ktoré sú kratšie. Osobne nie som s finálnou verziou spokojná (teda s niektorými jej časťami), ale už som sa s tým zmierila a nechce sa mi to znova prepisovať, tak snáď to prežijete a snáď to bude aspoň niekoho baviť. To len proste tak, aby tu aspoň niečo pribúdalo, kým je semester xD Na záver už len to, že sa pripravte na to, že je to príbeh skôr smutnejší alebo taký depresívnejší... neviem to opísať xD Jo, a v rozcestníku je aj pesnička k tomu :D


Tragédia Vanmarského sídla

1. kapitola

Niekde ďaleko, za horami a dolami sa v mohutnej krajinke, presne v jej strede rozprestieralo miesto, ktoré sa volalo Vanmarské sídlo. A nebolo to hocijaké miesto. Vlastne to bol obrovský hrad. V tejto hradbe bolo presne desať tisíc miestností, každá plne zariadená a opatrená. No a potom ďalších tisíc miestností pre služobníctvo. V tomto sídle žila celá kráľovská rodina, a keď celá, tak sa myslí celá. Tety, strýkovia, bratranci, sesternice... a tak ďalej. A potom tu bývalo služobníctvo. Sluhovia, slúžky, kuchári, záhradníci, úradníci, upratovacia čata, osobní lekári a všetko, na čo si len spomeniete. A i tak bolo veľa miestností neobývaných. Vôkol celého hradu sa rozprestierala honosná záhrada tak veľkosti územia Vatikánu. Celý hrad aj záhrada boli slovom dokonalé. Symetricky rozložené a žiarivé, ako zo sna. Slovo bohatý sa ku kráľovskej rodine skrátka nehodilo. Na to to bolo všetko až príliš úžasné. A, samozrejme, ten, kto patril k Vanmarskej rodine bol viac ako svätý. Všetci sa mu klaňali. Celá táto veľkoleposť sa vlastne opísať ani nedala, azda preto, že sa jej na celom svete nemalo čo vyrovnať.

"Vravíte, že tu chcete pracovať?" opýtal sa ťahavo drobný mužíček už asi po stý krát a zaškúlil veľkými očami na dievčinu stojacu pred ním. Dievča bolo mladé a štíhle, v korzetových šatách neurčitej zelenej farby a tmavohnedých vlasoch, ktoré jej voľne splývali na plecia. Jej šaty boli čisté, ale trocha zodraté a trocha otrhané, jej vlasy boli umývané a pomerne učesané, no iba voľne spustené. Oči mala svetlohnedé a pekné, ale prakticky ničím nevýrazné. Na krku sa jej hompáľal drevený krížik.
"Áno, prosím vás," odpovedala. Ešte aj jej hlas bol tichý a tak trochu ustráchaný.
Celý jej výzor a povaha naznačovali len toľko, že šlo o milé, pekné a dobré dievča. Ktoré sa však absolútne nehodilo na toto noblesné miesto. A nešlo o hocijaké miesto. Bolo to Vanmarské sídlo.
"A koľkože máte rokov?" spýtal sa znova mužíček.
"Devätnásť," odvetilo dievča zdráhavo. Dobre vedela, že z etických dôvodov sa nikde v krajine nezamestnávalo za slúžku dievča, ktoré nemalo viac ako dvadsať rokov. No ona klamať nedokázala, a tiež na pomery, v ktorých vyrástla by sa to považovalo za vrchol oplzlosti. Klamstvá a intrigy patrili len šľachte a aj to bolo akési verejné tajomstvo.
"Nie som si istý, či je to dobrý nápad..."
"Prosím, veľmi tú prácu potrebujem," snažne prosilo dievča.
"A čo by si tu, moja, robila? Slúžku? Máme ich dosť. Bude s tebou len oštary..."
"Nebude, to sľubujem. Rýchlo sa učím a viem pozorne počúvať. Prosím vás, aspoň to skúste..."
Zdalo sa, že okuliarnatému drobnému mužovi sediacemu za stolom a hrabúcemu sa v papieroch dievčina len prekážala. To je tak, keď si každý myslí, že si môže len tak prísť pracovať do Vanmarského sídla.
"Ako sa to voláš, dievča?" zaškrípal zubami smerom k nej.
"Mina, pane," odpovedala.
"Tak si sem teda pre mňa za mňa príď," oznámil jej muž a hrabal sa v papieroch, ktoré s dievčinou pred ním vôbec nesúviseli. "Zajtra ráno o piatej sa mi tu hlás. Ale všetko je to na tvoju vlastnú zodpovednosť."
"Ďakujem vám," vyhŕklo dievča so zbožnou úctou a uklonilo sa.

Mina cestou domov takmer tancovala. Na tej práci jej veľmi záležalo a teraz, keď ju dostala, bola ako v siedmom nebi. Každá slúžka, ktorá pracovala vo Vanmarskom sídle, sa tam natrvalo nasťahovala. Dovolené bolo aj priviesť si rodinu. Neohovoriac o tom, že dostali raňajky, obed aj večeru každý deň.
Mina priskočila k rozheganému schátralému domu, ktorý stál ako posledný v chudobnej ulici. Ťažko by niekto predpokladal, že tu niekto býva, lebo tento rozsypaný domček vyzeral byť súci už len na demoláciu. A predsa práve tu Mina prežila celý svoj doterajší život. Spolu so svojou rodinou. Hoci vlastne - rodičia zomreli, keď mala dvanásť rokov. Mina odvtedy žila už len so svojou mladšou sestrou Sam. Sam mala teraz trinásť rokov a bola veľmi chorá. Taká bola vlastne už odmalička. Celé dni väčšinou trávila len v posteli, pretože inak nemohla. A Minin život sa točil len okolo práce a Sam. Buď si niečo zháňala, aby mali z čoho žiť alebo sa starala o Sam a splnila jej všetko, čo jej videla na očiach. Sestry sa jedna na druhú veľmi upli.
Len čo Mina otvorila vŕzgajúce rozhegané dvere, Sam jej vybehla naproti.
"Podarilo sa mi to," vydýchla Mina šťastne a Sam sa rozosmiala.
"Vravela som ti, že to zvládneš. Si veľmi šikovná," pochválila sestru.
Mina zo svojho života pociťovala neustále trápenie, ale Sam bola ako slnko. Optimistická a veselá, nech sa dialo čokoľvek. A vo všetkom dokázala nájsť niečo pozitívne. Bola to jediné, čo Mine dodávalo vôľu žiť.
"Takže odchádzame," usmiala sa Mina. Veci si baliť veľmi nemuseli, lebo ani nemali aké a hneď ráno sa pobrali do Vanmarského sídla. Dostali pomenšiu, no nádhernú ligotavú izbičku. A hoci bola oproti ostatným izbám menšia, ešte stále bola väčšia ako celý ich pôvodný rozpadnutý dom. V izbičke boli dve veľké biele postele, vedľa malé stolíky z dreva, pri nich skrine a pri tých zase hŕstka poličiek. Naproti nim bol najväčší stôl, so zrkadlom. Dalo sa na ňom písať a mal aj veľa zásuviek. Celá izbička bola vystlaná červeno-zlatým kobercom.
"Zaspievaj mi," poprosila Sam, keď sa zvečerilo. O pesničku prosila hádam každý večer. Dokonca mala svoju jednu obľúbenú, o ktorej vravela, že poukazuje na smútok a utrpenie, v ktorom je nádej, čo sa vraj rovnalo s ich krutým osudom. Mina tvrdila, že je to hlúposť. Sam bola predsa len tak trochu filozofka. No v zaspievaní jej vždy vyhovela. A tak to bolo aj tentoraz - privrela oči a spievala.
Mina mala pocit, že konečne v jej smutnom živote vzrástol neodvolateľný pocit šťastia. Netušila, že sa s ňou osud znova len hrá.

Tragédia Vanmarského sídla | nasledujúca
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 noe-chan noe-chan | E-mail | Web | 7. března 2014 v 10:44 | Reagovat

Je to super, aj keď táto kapitola bola len taká oboznamujúca, by som povedala. Zatiaľ sa mi to pozdáva. Tá posledná veta, celkom pekne naznačuje, že sa zo smútku zrejme nedostaneme (síce napovedá tomu aj názov poviedky :D), ale to predsa vôbec nevadí. Som zvedavá ako sa Mine bude v sídle dariť :)
A skoro mi sánka padla, keď som to tu uvidela xD Teším sa na pokračovanie teda :D

2 Lily Lily | 8. března 2014 v 16:52 | Reagovat

Veľmi sa mi to páči ja by som sa asi na niečo takéto nezmohla. :-D

3 Sayo Sayo | Web | 8. března 2014 v 20:01 | Reagovat

Mne vôbec nevadí že poviedka sa netýka ani Bleach ani Japonska nečítam len s takou tematikou :D  :D  :D  :D
Zatiaľ sa mi poviedka páči a teším sa veľmi na pokračovanie :-D  :-D  :-D

4 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 24. března 2014 v 21:51 | Reagovat

Vyzera to na velmi zaujimavu poviedku idem hned na dalsiu kapitolu :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama