Deň strávený s tebou

26. října 2012 v 15:46 | Rukia |  Bleach poviedky
Ja viem, že tomu asi ani neuveríte, ale dopísala som ďalšiu jednorázovku :D Je kratučká a IchiRuki :D Teda dajme tomu, keď vezmem v úvahu, že je z minulosti. Proste ma napadla teória, čo keby sa Ichigo a Rukia poznali už kedysi dávno pred začiatkom Bleach? :D Ja viem, že Rukia je asi desať krát staršia ako Ichigo, ale kebyže v Spoločenstve duší ide čas ako Narnii, že tam ubehne niekoľko rokov a v ľudskom svete iba pár sekúnd.. vlastne aj tak by to asi potom nevychádzalo :D Nevadí, podstatné je zapojiť fantáziu :D Len mi to strašne dlho trvalo, lebo som jej vôbec nevedela dať názov (ten mi napokon vymyslela Rangiku) a potom som musela urobiť obrázok, na čo som stále akosi nemala čas :D Ale tak už je to tu, snáď pri tom nezaspíte :D Okrem toho, keď sme už pri tých poviedkach, možno ste si všimli, že pred viac ako dvoma mesiacmi Rangiku zvrejnila rozcestník na moju poviedku (zabiť ju je málo xD), ktorá sa netýka Bleach. Od vás by som poprosila, keby ste mi čo najviacerí napísali, či by ste vôbec mali záujem čítať ju a či ju mám zverejňovať, aj keď nie je z Bleach. Dopísaná ešte nie je, chýba mi ale jedna jediná kapitola xD Škoda len, že kvôli škole vôbec nemám čas ju písať, takže neviem, kedy by bola, len chcem vedieť, či má vôbec zmysel ju dopisovať :D


Deň strávený s tebou

"A mám ťa!" zvolala Tatsuki a udrela ho do tváre.
Ichigo sa zapotácal, stratil rovnováhu a spadol na zem.
Tatsuki sa radostne usmiala a víťazoslávne zdvihla ruku do výšky. Ichigo si stiahol z rúk a hlavy chrániče a potriasol strapatými oranžovými vlasmi.
"To nebolo fér!" zvolal na obranu.
"Ale bolo! Si slaboch. Nikdy z teba nebude poriadny chlap!"
Tatsuki si tiež stiahla chrániče a rukou si prehrabla krátke ježaté tmavé vlasy. Drzo sa usmievala.
"Tak o mne nehovor!" skríkol Ichigo a v očiach už mal slzy.
"A čo mi spravíš? Si len mamičkin ufňukanec!"
"Mamička..." Ichigo sa zvrtol, keď vrzli dvere a započul jemný ženský hlas.
"Mami!" znovu zvolal Ichigo a rozbehol sa k mladej žene s vlnitými karamelovo-zlatými vlasmi. Bola nádherná a mala krásny úsmev. Ichigo sa jej vrhol do náručia a Masaki Kurosaki ho s úsmevom objala.
Tatsuki, ktorá stála o kúsok ďalej, si len povzdychla. Tak to bolo vždy. Ten chlapec Ichigo, ktorý býval vedľa nej, začal tiež chodiť na karate a spolu trénovali v rovnakej dojo, ale on ju nikdy nedokázal poraziť. Tatsuki ho skrátka vždy nakopala a on sa s ňou potom len hádal, alebo - čo bolo častejšie - rozplakal a fňukal. Akonáhle však prišla poňho jeho mama, plač okamžite ustal a Ichigo sa znovu škeril ako slniečko. A Tatsuki nad tým mohla len krútiť hlavou.
Masaki vytiahla z vrecka vreckovku a utrela ním chlapcovi tvár.
"Ale Ichigo, ty už si zase plakal?"
"Len trochu. Tatsuki je príliš silná," vysvetľoval.
Masaki sa rozosmiala. "No dobre. Tak poďme už domov." Postavila sa. "Rozlúč sa s Tatsuki."
"Ahoj, Tatsuki!" poslušne zakýval Ichigo s úsmevom od ucha k uchu.
"Tak ahoj," odkývala mu Tatsuki.

Kráčali pomaly domov a Masaki držala Ichiga za ruku. Blížil sa už koniec februára, no zima stále nekončila a zem pokrývala tenká biela perina. Dnes bol krásny slnečný deň a sneh sa ligotal ako tisícky drobných diamantov. Vonku bolo celkom živo a i na ihriskách sa hralo veľa detí.
"Mami?" ozval sa Ichigo.
"Prosím, Ichigo?"
"Naozaj zo mňa nikdy nebude poriadny chlap?" opýtal sa ustarostene.
"Čože?"
"Lebo Tatsuki mi to stále hovorí. A hovorí aj, že som ufňukanec."
"Hlupáčik, nesmieš veriť všetkému," usmiala sa a stisla mu ruku. "Tatsuki sa len s tebou naťahuje."
"Je zlá."
"To nehovor. Je to predsa tvoja kamarátka."
"Ale bije ma."
"Iba spolu zápasíte. Inokedy ťa predsa nikdy nebije. A nemôžeš sa čudovať tomu, že je silnejšia. Navštevuje ten krúžok omnoho dlhšie ako ty a trénuje vo dne v noci. Nemôžeš byť hneď lepší ako ona," upokojovala ho Masaki.
Vtedy sa ozvalo vyzváňanie telefónu a Masaki ho vytiahla z vrecka kožušinovej dlhej sukne. Kým sa s dotyčným na druhom konci rozprávala a obaja spomalili, Ichigo sa zvedavo obzeral naokolo. Práve sa blížili k veľkému supermarketu, vedľa ktorého stála maličká kaviareň. Hneď naproti bolo ihrisko, kde si skupinka detí stavala snehuliaka, ktorý sa im rozpadal a ony sa ho márne so smiechom snažili udržať pohromade. A potom jeho pohľad zaujalo ešte čosi. O čosi ďalej od skupinky detí stálo pri zasneženej lavičke ešte jedno malé dievča. Na pohľad mohla byť tak v jeho veku, hoci bola veľmi drobná. Mala krátke čierne vlasy s prameňom cez tvár a nádherné veľké modrofialové oči. Nerobila nič, len tam tak stála a smutným pohľadom sa dívala do diaľky a na deti so snehuliakom. Ichigo z nej nemohol spustiť zrak.
Prešli o kúsok ďalej a Masaki s veselým smiechom ukončila svoj telefonát. Ichigo na ňu zvedavo pozrel.
"Tvoj otec si zmyslel, že chce dnes na večeru sukiyaki a my už nemáme ani hovädzie mäso, ani cestoviny. Budem musieť ísť na nákupy," vysvetlila a kývla k supermarketu, vedľa ktorého zastavili. Masaki sa zohla k Ichigovi a pobozkala ho na líce. "Počkáš ma tu alebo chceš ísť so mnou?"
Väčšinou keď táto situácia nastala, Ichigo šiel s Masaki. Priveľmi na nej lipol a miloval ju.
Tentoraz však zakrútil hlavou. "Zostanem tu." Rukou ukázal na ihrisko. "Budem sa tam hrať."
Masaki sa žiarivo usmiala a prikývla. "Dobre. Potom sa tu stretneme." Zakývala mu a vošla do supermarketu.
Ichigo rýchlo obrátil pohľad na to čiernovlasé dievča, ktoré ho tak zaujalo. Ešte tam bolo. Teraz už však sedela na tej zasneženej studenej lavičke, schúlená do klbka, pričom si čelo opierala o kolená, akoby nechcela vidieť zvyšok sveta.
Ichigo k nej pomaly prišiel a rozmýšľal, čo by jej vlastne povedal. Neisto si prisadol vedľa nej na tú zasneženú lavičku.
"Um.. ahoj," skúsil ju osloviť, ale ona vôbec nereagovala. Tak po chvíli natiahol ruku a jemne sa jej dotkol pleca. Vtedy sa prudko mykla a vyvalila naňho veľké vydesené oči.
Stiahol ruku a trochu sa jej naľakal aj on. Dívali sa jeden druhému presne do očí a dievča sa po chvíli konečne upokojilo.
"Ty ma vidíš?" spýtala sa opatrne.
"Prečo by som ťa nevidel?" nerozumel.
Dievča na chvíľu odvrátilo pohľad, akoby sa zamyslelo a potom sa usmiala a znovu otočila k nemu. "Tak ahoj," povedala napokon.
Ichigo sa usadil pohodlnejšie. "Prečo si taká smutná?" spýtal sa zvedavo.
"Nie som smutná," ihneď odpovedala.
"Ale vyzeráš tak."
Vzdychla si. "Som smutná, lebo už tu nemôžem viac zostať. Lebo musím odísť."
"Ty odchádzaš niekam ďaleko?"
"No.. vlastne áno," pokývala hlavou. "Ale kto si, že ťa to zaujíma?"
Hrdo sa vystrel. "Som Kurosaki Ichigo. Ako sa voláš ty?"
Usmiala sa a sklopila pohľad. "Rukia."
Ichigo zoskočil z lavičky. "Ak je to teda tvoj posledný deň, čo si tu, mala by si si ho čo najviac užiť. A nie tu len tak smutne sedieť. Poď, môžeme sa spolu hrať," povedal s úsmevom.
"Iba ak tu môžeš so mnou zostať... Kde máš rodičov?"
"Oco je doma a mama nakupuje, môžem sa hrať, koľko chcem. Kde máš rodičov ty?"
"Ja nemám rodičov."
Ichigo na chvíľu zamrzol. Nedokázal si predstaviť, že by niekedy prišiel o svojich rodičov. Mal ich veľmi rád, najmä mamu. Smutne na ňu pozrel. "Ty... ty si tu úplne sama?"
Zavrtela hlavou. "Nie, mám staršiu sestru, ktorá sa o mňa stará. Mám ju veľmi rada." Rukia tiež zoskočila z lavičky. "Tak budeš sa so mnou hrať?" usmiala sa.
"Jasné," hneď ožil a spolu sa rozutekali cez závej snehu.

Masaki Kurosaki vyšla zo supermarketu s dvoma igelitovými taškami. Ichigo ju nečakal, hral sa ešte na ihrisku. Masaki sa usmiala. Ichigo sa jej už odjakživa vždy držal pri nohách, sotva chodil niekam von medzi ľudí, ani nemal veľa kamarátov. To mu však vôbec neprekážalo, radšej robil spoločnosť jej. Masaki to však trápilo. Obávala sa, ako bude jeho život pokračovať.
Keďže sa tešila z toho, že Ichigo sa vyšiel von hrať, dopriala mu ešte trocha času a usadila sa zatiaľ do vedľajšej kaviarne. Tam si objednala šálku kávy. Skrehnuté ruky si zohrievala o teplú šálku, lyžičkou zamyslene prechádza po mliečnej pene na vrchu a zamyslene sa dívala smerom k ihrisku.
Ichigo bol vždy iný. Nielenže že sa za Masaki až prehnane ťahal a medzi rovesníkmi nemal žiadnych kamarátov, vlastne okrem Tatsuki. Ichigo bol však dobré a milé dieťa, najlepšie, aké len môže byť. Masaki ho milovala a preto ju trápila aj tá jeho zvláštnosť. Od všetkých ho odlišovalo najmä to, že videl... veci. Veci, ktoré neexistovali.
Práve preto ju sužovalo, čo s ním bude v živote ďalej. Keď sa jej už nebude môcť držať. Keď sa bude musieť postaviť svetu. Keď nastúpi do školy. Keď bude musieť začať byť samostatný. A potom ešte jedna tichá myšlienka.
Čo by s ním bolo... keby sa mi zrazu niečo stalo?
Lyžičkou vtedy nevedomky cinkla o kraj šálky a pri tom zvuku sa takmer vyľakane strhla. Potom však akurát s pobavením samej nad sebou zakrútila hlavou a usmiala sa.
Nie. Ichigo... raz bude silný.

Ichigo a Rukia sa naháňali v snehu celé hodiny. Hádzali do seba snehové gule, preliezali lavičky a skákali po chodníku. Rukia vyliezla na strom, kde na ňu nedočiahol a odtiaľ na neho sypala sneh z konárov. Ten mu zamokril oranžové vlasy a keď mu zašiel pod bundu a zastudenil ho na chrbte, zjačal a vyskočil. A Rukia doňho dobiedzala až kým sa nevzdal a nepriznal svoju porážku. Nakoniec sa unavení a udýchaní zvalili do snehu. Keby ich videli rodičia, isto by im vynadali, nech sa na tej studenej zemi v tom snehu neváľajú, ale oni tam neboli. A deti sú skrátka deti.
"Ale aj tak som bol lepší," vyhlásil Ichigo.
"Nie to si teda nebol!" smiala sa Rukia. Z prameňov čiernych vlasov jej kvapkalo.
"Vždy musíš mať pravdu. Si strašne tvrdohlavá," posťažoval sa.
"Ty si ešte tvrdohlavejší," obvinila ho.
Potom na chvíľu zmĺkli.
"Ale nie som dosť silný..." rozvil ich rozhovor ďalej Ichigo.
Tomu nerozumela. "Načo chceš byť silný?"
"Ja neviem."
Teraz sa rozosmiala. "Tak potom nechci byť silný."
"Ale ja chcem!"
"Tak si nájdi dôvod!" Rukia odfrkla. "Bez dobrého dôvodu silný nikdy nebudeš. Budeš len slaboch a ufňukanec, ktorý túži po niečom, na čo nemá."
"Dobre," povedal Ichigo. "Tak ja si dôvod nájdem. A bude to dobrý dôvod," usmial sa.
Chvíľu tam ešte ležali, potom sa Rukia posadila. Skupinka detí, ktorá si predtým stavala snehuliaka, odchádzala.
"Možno... sme sa mohli hrať aj s nimi. Mal by som viac kamarátov," poznamenal Ichigo a tiež sa posadil.
"Nemohli. Teda aspoň ja nie," zavrtela hlavou Rukia.
"Prečo by si ty nemohla?"
"Oni by ma nevideli."
"Ako to myslíš?"
Rukia mlčala. Nevedela, ako mu to má vysvetliť.
"Povedz mi niečo o svojich rodičoch."
Ichigo neprotestoval proti zmene témy. "No... oco je strašný blázon, ale ľúbi mamičku. A mamička je tá najúžasnejšia mama na svete. Je dobrá, milá, obetavá a nikdy na mňa nekričí. A mám aj dve mladšie sestry, Karin a Yuzu. Všetkých mám rád."
"Ja si na svojich rodičov ani nepamätám. Pamätám si len sestru, tá je vždy so mnou a mám ju strašne rada. Bez nej by som ostala celkom sama."
"Aké zviera máš najradšej?" opýtal sa.
"Zajačiky," rozjasnil sa jej v tvári úsmev.
Ichigo vzal do rúk kôpku snehu a vymodeloval z neho malého bieleho a dosť krivého zajačika.
"Tak tento je pre teba," povedal a podal jej zajačika.
"Jéé, ďakujem." Rukii zasvietili oči a schytili ho do rúk. "Teraz budem mať zajačiky ešte radšej."
Zajačik však dlho nevydržal. Slnko svietilo a pomaly sa začal roztápať. Rukia obrátila hlavu. "Slnko už zapadá."
"Škoda, že v zime zapadá tak skoro. Ale čoskoro už bude deň dlhší a dlhší," pokýval hlavou Ichigo.
Rukia zavrtela hlavou. "Pre mňa už nie. Pre mňa je to posledný západ slnka, ktorý tu uvidím."
"Pretože odchádzaš?"
"Áno, pretože odchádzam."
"A kam ideš? Niekam sa sťahujete?"
"Nesťahujeme... Len proste odchádzame."
"A stretneme sa ešte niekedy?"
"Možno. Každý raz príde na to miesto, ale závisí od toho, v akom čase," zamyslela sa, ale keď uvidela jeho pohľad, dodala: "Ale to je jedno. Sľubujem ti, že sa ešte stretneme."
"Ichigo!" Ten jemný nežný volajúci hlas.
Ichigo okamžite vyskočil na nohy. Masaki stála na kraji ihriska. "Poď už domov, blázniš sa tu už tri hodiny." Povedala to s povzdychom, no láskyplne.
"Hneď som tam!" zavolal Ichigo naspäť a otočil sa k Rukii.
"Rukia!" Volajúci hlas z druhej strany.
Tam stálo mladé dievča, nízke a štíhle s krátkymi čiernymi strapatými vlasmi. Vyzerala ako staršia verzia Rukie.
"To je Hisana, moja staršia sestra," povedala hneď Rukia a smutne sa usmiala. "Nastal čas, aby sme sa rozlúčili."
"Áno, ja viem," zamrmlal Ichigo.
"Ďakujem ti za to, že si so mnou strávil tento deň, aspoň jeho časť. Pretože inak by som odtiaľto odchádzala naozaj smutná. Teraz odchádzam šťastná, pretože som tento deň nepremárnila a pretože som mohla byť s tebou. Ďakujem, Ichigo."
"Jedného dňa, keď sa znova stretneme a znova sa budeme lúčiť, poviem ti to ja," uškrnul sa a zakýval jej. "Zatiaľ ti poviem len 'ahoj'."
Obrátil sa a rozbehol sa k Masaki. Hneď ho chytila za ruku.

"Tak čo, ako sa ti napokon páčil dnešný deň?" spýtala sa Masaki Ichiga.
"Myslím, že bol dobrý," prikývol Ichigo a potom po chvíli pokračoval. "Navyše konečne už poznám ten dôvod."
"Dôvod na čo?"
"Dôvod, prečo chcem byť silný. Chcem byť silný, aby som mohol všetkých ochrániť. Teba, ocka, Karin, Yuzu, Tatsuki aj Rukiu. Všetkých," Ichigo rozhodil rukami a usmieval sa.
"Kto je Rukia?" zarazila sa Masaki.
"Predsa to dievča, s ktorým som sa celý deň hral. Na konci, keď si ma volala, sme sa lúčili, lebo odchádza preč."
Masaki neodpovedala. Ichigo si ju zvedavo obzeral, tak napokon otvorila ústa.
"Ichigo... ale ty si sa s nikým nerozprával. Stál si tam sám, keď som po teba prišla."
Ichigo sklopil hlavu. Takže to tým Rukia myslela, keď hovorila, že iní by ju nevideli. Ale... čo to vlastne znamená?
Masaki sa zamyslela. Opäť tu bolo to čudné rozprávanie sa s ľuďmi, ktorí neexistovali, toto však bolo prvý raz, čo bol Ichigo taký šťastný. Možno je to dobré znamenie. Možno sa veci vyvíjajú o trochu lepším smerom. A s touto vierou sa jej vrátil na tvár úsmev.
"Na tom vlastne nezáleží," spustil znova Ichigo. "Aj tak všetkých ochránim. Už som sa rozhodol."

"Tak poď, už musíme ísť do Spoločenstva duší. Ak by sme pridlho zostali v ľudskom svete, stali by sa z nás hollow," poznamenala Hisana.
"Veď ja viem," prikývla Rukia. "Pôjdeme."
"Čo si robila cez deň? Bála som sa, že mi zmizneš."
"Nie, len som bola vonku. A hrala som sa s Ichigom."
"Kto je Ichigo?"
"Jeden ľudský chlapec. On ma videl."
"Je možné, aby taký malý chlapec...?" Hisana prekvapene pokrútila hlavou. "No dobre, to nie je podstatné. Ale už naňho nemysli. On je živý, ty si mŕtva. Ty si ho možnože budeš pamätať, on je však veľmi malý. S vekom na teba rýchlo zabudne. A že je to tvoj prvý kamarát, tým sa netráp. V Spoločenstve duší si určite nájdeš ďalších."
"Áno, máš pravdu," prikývla Rukia a Hisana vykročila.
Rukia pomaly šla za ňou.
Ale ja už som mu sľúbila, že sa znova uvidíme. Na tom nezáleží, že on si ma už pamätať nebude. Ja si budem pamätať jeho. A pokým sa stretneme znova, stačí mi to.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sayo Sayo | Web | 26. října 2012 v 17:47 | Reagovat

jheeej to bolo krásne a také zlaté hneď mi to pripomenulo časy(ako keby som bola stará :) :) )  keď som bola malá a hrávali sme sa tiež takto z kamoškami vonku teda až na ten strom :-D  :-D  :-D  :-D :-D  :-D

2 Shandris Shandris | Web | 26. října 2012 v 17:48 | Reagovat

krásna jednorazovka^^ Ichogo a Rukia boli taký zlatý^^ veľmi sa mi ľúbilo ako sa hrali ako rozprávali a tak^^ a že bude všetkých chrániť:))

3 Noe Noe | E-mail | Web | 26. října 2012 v 18:39 | Reagovat

Jéééj, to bolo moc krásne :) Strašne sa mi to ľúbilo :D Bože, najkrajšie časy sú tie detské :D Akurát minule sme sa smiali na tom, čo všetko sme vtedy postvárali. Toto ma len utvrdilo v tom, že najkrajšie sú práve tie časy - aj keď toto je samozrejme Bleach xD Ale i tak je to roztomilý príbeh :D

4 Orihime Sado Orihime Sado | 26. října 2012 v 22:48 | Reagovat

tu poviedku napis uz sa tesim :D :D tato poviedka sa mi tiez pacila :-) vzdy som sa rada hravala so snehom :-D ti dvoch si viem zivo predstavit ked sa uvideli :D :D

5 Kachiri :D Kachiri :D | Web | 27. října 2012 v 15:27 | Reagovat

aká zlatá poviedka s akým zlatým koncom! :D normálne mi to pripomenulo Vianoce :D ako, ja viem, že tam je február a to je skôr Valentín ako Vianoce, ale aj tak :D Vianocééé! :D

6 Kachiri :D Kachiri :D | Web | 27. října 2012 v 16:47 | Reagovat

vidíš, aj som zabudla, samozrejme, že by som si rada prečítala tvoju poviedku a absolútne nevadí, že nie je na Bleach :D dúfam, že ju zverejníš :D

7 ♥Míša♥ ♥Míša♥ | E-mail | Web | 29. října 2012 v 18:46 | Reagovat

To bolo také pekné.A tá posledná veta.
Nádhera :-) Bolo to plné krásnych,smiešnych a smutných chvíl.

8 Rukia & Rangiku Rukia & Rangiku | E-mail | Web | 2. listopadu 2012 v 16:26 | Reagovat

Rangiku: inak som rada, že si si vybrala jedne z tých mojich od veci názvov :D Ja mám tiež vždy problém vymyslieť na poviedku dobrý názvov, nech človeka osloví :D Poviedka sa mi veľmi páčila, Rukia s Ichigom tam boli taký zlatí, keď sa spolu hrali a rozprávali :-) Tie posledné vety, keď sa spolu už lúčili, ale aj tie posledné vety celej poviedky boli asi najkrajšie :-) I keď bolo také zvláštne čítať o snehu, stavaní snehuliaka a podobne, v tomto ročnom období :D Inak tú tragédiu láskavo dopíš, už ti to hovorím neviem koľko a ešte som sa toho nedočkala :D Samozrejme, že to všetci chceme čítať :D Tomuto blogu chýbajú poviedky :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama