Sushi v dushi - recenzia

17. července 2012 v 11:24 | Rangiku |  Recenzie
Keďže už skončila naša spoločná poviedka, ktorú sme mali prednastavenú a Rukiine články sú prednastavené na každý druhý deň, tak som si pre vás aj ja niečo pripravila :) Je to recenzia (moja druhá :D) na knihu, ktorú asi viacerí z vás poznajú. Ja som si ju kúpila ešte v marci, začala som ju vtedy aj čítať, ale kvôli povinnostiam v škole som ju odložila, a dočítala až cez prax, ktorá bola koncom mája. A receniu som začala písať na konci školského roka. Vlastne ju mám už dokončenú nejaké dva týždne, ale nechcela som ju zatiaľ pridávať, dokým tu pribúdali články. Hádam sa vám bude páčiť :) A inak, keď som spomínala, že robím tú autoškolu, tak presne pred týždňom v utorok som mala tie skúšky a spravila som ich :D Nejakým zázrakom, ale dala som to, takže už mám od toho pokoj :D Ale už ma z toho išlo vážne picnúť, stále som mala jazdy a z tých testov mi tiež už potom hrabalo :D Takže som vážne rada, že už mám od toho pokoj. Teraz už len čákam, dokým mi príde vodičák. A začala som pozerať ďalšie anime, keď už mám voľno. Teda už som ho aj dopozerala, len mi ešte chýbajú nejaké špeciály, či čo to je :D Tak potom pribudnú určite aspoň tie dva openingy z toho a možno ešte jeden ending, ktorý ma tiež oslovil :) Tak to je zatiaľ všetko, myslím, že už nič viac som nechcela. Tu je tá recenzia :)

Originál: Sushi v dushi
Iné názvy: žiadne
Žáner: autobiografický román
Autorky: Denisa Ogino & Evita Urbaníková
Rok: 2012
Krajina: SR
Spracovanie: jedna kniha (Sushi v dushi)
Vydavateľstvo (v SR): Evitapress
Väzba: brožovaná, bez prebalu
Postavy: Denisa Ogino, Shige Ogino, Justin Ogino, zubár, Barča, Shuji a Misako Sugiurovci, deduško, Peter, Monika, manažér...

















Denisa nemala veľmi šťastné detstvo. Žila s matkou, nevlastným otcom a dvoma mladšími súrodencami, o ktorých sa musela často starať sama, lebo ich matka pila a od otca pravidelne dostávali bitku. Bola to práve ona, čo často krát musela zachraňovať v rodine situáciu. Nemala pekné zážitky na toto obdobie a nemala ani dosť lásky. Nebolo ničoho, od čoho by sa dalo odpichnúť. Preto sa aj stalo, že si až priveľmi zvykla na krajinu, ktorá sa jej zdala byť disciplinovaná a na muža, ktorý sa k nej správal slušne.
Raz večer v jednom bare, kde Denisa bola spolu so svojím vtedajším priateľom Petrom, sa k nej prihovorila akási brunetka, ktorá ju pochválila ako dobre tancuje. Následne jej navrhla, či by sa tým nechcela živiť a ponúkla jej prácu ako tanečnica. Denisa sa začala o to zaujímať, pretože tanec naozaj milovala a v ten deň ju vyhodili z práce, takže nová robota by prišla akurát vhod. To, že ide o prácu v Japonsku sa dozvedela až na konci rozhovoru.
Po mesiaci tvrdej práce nacvičovaním choreografií, rôznych prípravách a vybavovaní dokladov na cestu do Japonska, sa tam Denisa konečne dostala. No po pricestovaní do krajiny vychádzajúceho slnka všetky tanečnice, ktoré spolu s Denisou mali tancovať v bare, utrpeli prvý šok, keď uvideli, v akom stave sa nachádza ich ubytovňa. Malé špinavé izby, s množstvom švábov a stenami ako z papiera. No to nebolo všetko. Keď tanečnice prišli do baru, kde mali tancovať, nikto nevedel o nijakej ich práci tanečníc. Lebo to, čo tam naozaj mali robiť, bola práca hostesiek.
Bar nebol práve najudržovanejší. Špinavý, zafajčený, ale to nebolo najhoršie. Ich manažér im len potvrdil obavy, ktoré mali hneď od začiatku, keď sem prišli. Budú tu musieť pracovať, aby si zarobili na spiatočné letenky. Budú musieť zabávať mužov Japoncov, ktorí sa sem prídu odreagovať. Budú musieť byť okúzľujúce, aby si ich zákazníci obľúbili a aby sa cítili v ich spoločnosti dobre, aby za nimi chodili pravidelne. Vtedy všetky tanečnice vrátane Denisy premohli obavy. Veď ako môžu zabávať cudzincov, keď ani nepoznajú ich jazyk? A vlastne, o čom sa s nimi majú rozprávať?
Denisa rýchlo pochopila chod takýchto hostesingových barov. Avšak, čo skutočne nechápala bolo to, prečo muži, ktorí majú doma ženu a deti sa idú odreagovať za hosteskami a niekedy ich aj berú na dóhany, čiže schôdzky alebo rôzne aj celodenné výlety mimo baru. Postupom času si však na prácu hostesky celkom zvykla. Nebolo to tak, že by jej to vyhovovala, ale už začala mať aj pravidelných zákazníkov, ktorí ju tiež brávali na takéto dóhany. Vtedy jej najväčšou záchranou sa stal muž po päťdesiatke, ktorý pracoval ako zubár. Bol veľmi milý a vo svete hostesiek sa vyznal. Pravidelne za Denisou chodil a nosil jej rôzne jedlá. Naučil ju aj základné japonské slovíčka, ďalej ako správne nalievať drinky, ako sa ukloniť a ďalšie úkony, ktoré ako hosteska využila. Bol pre ňu akýmsi majákov v tomto pre ňu neznámom svete a práve kvôli nemu postúpila v rebríčku obľúbenosti v bare. No i vďaka nemu si začala Japonsko obľubovať.
Asi po pol roku stráveného v Japonsku sa Denise konečne podarilo našetriť dosť peňazí na návrat na Slovensko. Avšak tam ju čakala jedna nepríjemná vec. Jej priateľ Peter jej z účtu vybral väčšinu z jej zarobených peňazí. To ju skutočne naštvalo a vtedy si znova zapriala vrátiť sa do Japonska, ktoré si tak obľúbila. Pretože tam bol systém. Tam fungovali pravidlá. Aj keď ju Japonci stále nebrali ako jednu z nich, ale tam boli poctiví ľudia, milí a empatickí. Nechcela sa vrátiť k rodine, v ktorej to stále nevyzeralo ružovo, preto sa na istý čas presťahovala ku kamarátke. Keď sa jej však ozvala tá istá agentúra, aby sa znova vrátila aspoň na pol roka do Japonska, neváhala ani minútu. Teraz aspoň vedela do čoho ide a naozaj sa tešila.
Po návrate do Japonska Denisa opäť začala pracovať ako hosteska. Jej manažér si ju veľmi obľúbil a preto to využila a poprosila ho, či by jej sestra Monika nemohla prísť za ňou a tiež tu pracovať. A tak sa aj stalo, Monika prišla. Ale keďže ona bola prsný opakom Japoncov, bola hlučná, papuľovala, tá práca ju otravovala a nebola u zákazníkov veľmi obľúbená. Nemohla si zvyknúť na ich zvyky, tradície a mentalitu. Dalo sa čakať, že si túto prácu dlho neudrží a to hlavne po incidente na diskotéke, na ktorej boli obe sestry. V ten večer sa Denise stalo ešte niečo naozaj nezvyčajné a to, že v bare nezabávala muža, ale starý manželský pár.
Shuji a Misako Sugiurovci trávili naozaj veľa času spoločne. Tento nekonvenčný pár si Denisu naozaj dostal a po nejakom čase sa z nich dvoch stali Denisinými akýmisi adoptívnymi rodičmi. Často k nim chodila domov a oni ju zas navštevovali každý týždeň. Pritom sa veľa spolu nasmiali, ale hlavne ju učili chápať ich zložitú kultúru a vo všetko je radili a pomáhali, presne ako skutoční rodičia.
Pár dní po prvej návšteve u svojich japonských rodičoch volala Denise jej sestra Monika. Do telefónu jej povedala len toľko, že je s ich rodičmi zle. Denisa preto bola znova nútená na nejaký čas opustiť Japonsko. No nebola preč dlho. Doma bol strašný chaos a hlavne preto sa chcela vrátiť späť do Japonska, kde bol poriadok, čisto, fungujúce pravidlá, pretože tak sa jej žilo oveľa jednoduchšie, aspoň vtedy si to tak myslela.
Tri týždne pred tým, ako mali Denise skončiť víza, do Miss World (tak sa volal bar, v ktorom v tom čase pracovala) prišiel muž menom Shige. I keď mohol mať okolo štyridsiatky, vyzeral sviežo a veselo, mal vlnité vlasy a díval sa na fotografie, kde boli vyobrazené všetky hostesky baru. Denise vtedy začalo búchať srdce a akosi podvedome tušila, že si vyberie práve ju. A tak sa aj stalo. A to si len pred chvíľou plánovala, čo bude robiť, keď odíde z Japonska. No teraz bola už pevne rozhodnutá. To je chlap, s ktorým chce byť stále. Vtedy ani netušila, ako veľmi sa jej prianie stane skutočnosťou.
Po veľmi vydarenom večere za ňou Shige chodil každý deň. Kupoval jej darčeky, v bare nechával neskutočné peniaze. Pre Denisu sa jej očarenie pomaly stávala zamilovanosť, ktorá prechádzala do lásky. Jasné, že sa so Shigem začali stretávať aj cez deň, kedy ju brával na výlety, ktoré však neboli len obyčajným dóhanom. Neskôr prišlo aj to ostatné, čo k normálnemu vzťahu patrí. A keďže sa blížil termín, kedy sa Denise končili platné víza, sa Shige rozhodol vziať si ju. Samozrejme, že Denisa bola celá bez seba a tak hneď súhlasila.
Denisa sa naozaj chcela stať skutočnou Japonkou, najmä po svadbe so Shigem a narodení ich syna Justina. No postupom času zisťovala, že ich spoločné spolunažívanie, nie je také šťastné ako si na začiatku predstavovala. Pretože on bol Japonec a ona Slovenka a v tom bol celý problém. No do kedy takto Denisa vydrží žiť? Veď ani nevedela, prečo sa tak upäla na Japonsko, keď jej Japonsko stále dávalo najavo, že je cudzinka. A to stále makala na svojej japončine, hodiny sledovala televíziu, aby odkukala gestá, mimiku, učila sa ich históriu, naučila variť ich jedlá, ovládať ich tradície a správať sa podľa nich, ale ani to nestačilo. Lebo Japonsko si vždy našlo niečo, čím jej dalo jasne najavo, že medzi nich nepatrí.

Sushi v dushi je skutočný príbeh Slovenky, čiže je opäť písaný z pohľadu autorky. Lenže pri tejto knihe boli autorky dve. Denisa Ogino, ktorá celý príbeh zažila a Evita Urbaníková, ktorá jej pomáhala dať jej myšlienky na papier. Mne osobne sa kniha veľmi páčila. I keď som sa trochu bála, či nebude až priveľmi podobná románu Barový kvet, ale som rada, že som premkla obavy a kúpila som si ju. Pretože ten rozdiel tam určite je. Už len ten, že Barový kvet bol písaný z pohľadu Američanky a Sushi v dushi z pohľadu Slovenky. Samozrejme, že tu bol rozdiel aj v dejovosti, takže kto náhodou čítal aj Barový kvet, nebojte sa, že by ste čítali ten istý "otrepaný" príbeh, i keď sú tu isté podobnosti. Čitateľ sa prostredníctvom tejto knihy dozvedá mnohé informácie aj o bežnom manželskom, pracovnom, ale i intímnom živote. Určite knihu doporučujem a to hlavne pre fanúšikov Japonska, pretože tento príbeh nehovorí len o tej jednej "kladnej" tvári krajiny, kde sú jej obyvatelia milí, empatickí, ústretoví, pokorní, disciplinovaní, slušní, pokorní a úctiví k ostatným. Ale aj o tej druhej stránke Japonska, ktorú často japonofili nechcú vidieť. Tú, ktorá je pre nás nepochopená, ktorú nepochopila hádam ani sama Denisa a ďalšie ženy vydaté za Japoncov, ktoré si až priveľmi idealizovali ich životy na ostrovoch s ich japonskými manželmi. Preto sa netreba snažiť pochopiť, prečo to tak majú, prečo tak žijú, len treba si uvedomiť, že oni tak žijú a je to u nich bežné. To isté je aj u nich. Ani oni určite nechápu, prečo žijeme tak, ako žijeme. Možno práve preto sa knižka Sushi v dushi stala pre mňa možno ešte viac zaujímavejšou ako Barový kvet, i keď to nerada porovnávam.

Kniha je rozdelená na dva diely. V prvom dieli Denisa opisuje tú časť života, ktorú prežila ako hosteska v bare. Druhý diel opisuje už jej život po boku Japonca. Na začiatku je ešte Prológ, v ktorom opisovala svoje nie veľmi najšťastnejšie detstvo a na konci je aj Epilóg, čo je úplným záverom knihy. Autorka dosť často v knihe akoby predbiehala udalosti. Napríklad, keď v deji (v prvom diely knihy), kedy ešte nepoznala svojho manžela, často krát ho tam spomínala, ak sa to však do deja hodilo. Dúfam, že ma chápete :D Alebo aj skákala v čase, to tiež človeka možno sem tam doplietlo, ale nebolo to nič, na čo by sa nedalo zvyknúť, alebo čo by tam človeku veľmi vadilo, teda aspoň mne nie :) A niečo o autorke, ktorá príbeh zažila - Denisa odišla do Japonska, keď mala 23 rokov. Tam žila skoro desať rokov, kde sa zamilovala a porodila syna, s ktorým sa potom vrátila na stredné Slovensko. Momentálne žije v Banskej Bystrici.

POSTAVY
Denisa Ogino
- Slovenka, ktorá sa v spleti udalostí dostáva do Japonska, kde pracuje ako hosteska. Počas tohto pobytu, sa niekoľko krát vracia aj späť na Slovenska, ktoré ju však nenapĺňa, preto je rada a vždy sa teší, keď sa vracia do Japonska, ktoré si obľúbila natoľko, že sa naučila ich jazyk, tradície, zvyky a kultúru. V bare sa zoznámila s mužom menom Shige, ktorý sa neskôr stal jej manželom a otcom jej syna. Práve preto sa ešte viac snaží stať jednou z nich. Avšak túto krajinu si až priveľmi zidealizovala

Shige Ogino
- Denisin manžel a otec jej syna Justina. Je to Japonec, ktorý si ctí ich kultúru, zvyky a tradície, preto ani po svadbe s Denisou to nie je inak. Keď za Denisou chodil ešte do baru, páčilo sa jej aj to, že nebol chlipný, ako ostatní zákazníci. Svoje pocity nedával veľmi najavo, dokonca ani tie, čo preciťoval k Denise. Ako sama Denisa hovorí, že ju miloval láskou, ktorú ona sama nikdy nepochopila. Nikdy jej nepovedal "Milujem ťa" v jeho rodnom jazyku, iba suchým anglickým "I Love you". So svojou rodinou sa nestretáva, dokonca ani keď sa oženil s Denisou, nešiel ju ani predstaviť rodine. Neskôr sa Denisa dozvedela, že má ženu a dcéru

Zubár
- muž asi po päťdesiatku, ktorý Denise v bare veľmi pomohol, keď ju učil, ako sa má správna hosteska správať. Dokonca ju naučil aj základné slovíčka a frázy z japončiny. Nosil jej rôzne jedlá, aby ochutnala ich kuchyne. K Denise bol vždy veľmi milý. Pre niekoľkými rokmi mu zomrel syn, mal manželku, ktorá sa uzavrela do seba a ešte jedného dospievajúceho syna. Preto si vždy našiel nejakú hostesku, ktorú si obľúbil a akoby prijal za svoju dcéru, obdarovával ju darmi, venoval sa jej a bral ju na výlety

Shuji a Misako Sugiurovci
- manželský pár, ktorý jeden večer príde do baru, kde pracuje Denisa, ktorá si ich ihneď obľúbi. On ju brával na služobné cesty a ona sa tvárila, že nevidí jeho aférky. Postupom času sa stanú sa Denisinými akýmisi adoptívnymi rodičmi. Často krát ich chodí navštevovať do ich domu na juhu ostrova Honšú v meste zvanom Tahara

Barča
- Denisinina kamarátka zo Slovenska, ktorá sa rovnako ako ona, ocitne v situácii, že sa dostane do Japonska a musí tam pracovať ako hosteska. Avšak na rozdiel od Denisy si na túto exotické krajine nemôže zvyknúť. Po pol roku, ako jej skončia platné víza, odchádza z Japonska natrvalo. Neskôr ešte cestuje po svete (napríklad Denisa spomína, že bola aj v Taliansku), ale do Japonska sa už nevracia

OBRÁZKY










TRAILER
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 17. července 2012 v 15:17 | Reagovat

mne sa ta kniha velmi pacila aj ked hlavna hrdinka mi uz na konci prisla az prilis naivna no ale chcela mat stastnu rodinu. prave pre toto by som nechcela zit v japonsku a byt japonka pretoze tam si zeny ti muzi nevazia...ale anime maju skvele :D inak zabudla som vam pochvalit lay je velmi pekny :-)

2 Kachiri :D Kachiri :D | Web | 17. července 2012 v 20:43 | Reagovat

asi si ma práve namotala :D ale nie som si moc istá, lebo momentálne mám rozčítaný historický román, akýsi životopis Leonarda Da Vinciho a nejako sa neviem dokopať k dočítaniu :D no, uvidíme, ako sa to všetko vyvinie *už si plánuje návštevu knižnice a dúfa, že to tam nájde, lebo niečo iné je o knihe čítať a niečo úplne iné je držať ju v rukách* :D v každom prípade, znie to lákavo :D

3 noe-chan noe-chan | E-mail | Web | 19. července 2012 v 15:27 | Reagovat

Tak najskôr, gratulujem ti k zvládnutiu skúšok :D
Potom ku knihe xD Mne sa táto knižka páčila, avšak má jednu - pre mňa - veľkú nevýhodu. Naivita! Ako si môže niekto myslieť, že všetko bude také ako doma, keď ide do inej, vzdialenej krajiny? No, dobre neodsudzujem, ale poriadne ma to štvalo. Ináč súhlasím s Tsuki, teda v tom, že by som nechcela byť Japonka :D To nie. Muži a to ich ego - pokojne by si s tým mohli vytrieť zadok, aj tak im je na péé xD. V Japonsku si o sebe zjavne oveľa viac myslia xD U nás môžu byť v pohode pod papučou. Ale späť k príbehu. Tu mi tak trochu "pod papučou" pripadala autorka (pochopím, že chcela šťastnú rodinu, ktorú ona nemala takže ma neukameňujte :D) Koľkokrát mohla odísť? Koľkokrát bola situácia taká, že už nemalo význam pokračovať? A predsa zostala. Tak nech nefňuká. Sorry, som hnusná a zjavne i neempatická, však? :D
Ale tak okrem istým maličkostí sa mi príbeh ako taký páčil. Mne osobne sa ľúbilo spoznať Japonsko z tej druhej, neospevovanej stránky :D A síce som fanúšik Japonska, ja túto stránku aspoň beriem na vedomie :D
A ešte... tá fotka, kde bola s malým je strašne zlatučká :D

4 Klarinqa Klarinqa | E-mail | Web | 21. července 2012 v 14:46 | Reagovat

Že bych si to přečetla? Byla jsme nedávno v knihkupectví a tam měli pár podobných knížek. I když myslím že tuhle v čr asejc neseženu T_T

5 Rukia & Rangiku Rukia & Rangiku | E-mail | Web | 23. července 2012 v 9:13 | Reagovat

Rukia: tá kniha bola skvelá, som rada, že som opäť mala možnosť si ju prečítať :-) hoci aj ja som ju akosi podvedome musela prirovnávať k Barovému kvetu, ale to prakticky len spočiatku, keď Denisa opisovala život hostesky, keď však prešla k tomu manželstvu, to bolo čosi úplne iné. V tej knihe je to perfektne realisticky vykreslené a bez ilúzií, aj preto sa mi tá kniha páčila :-)

6 denisa denisa | 23. února 2013 v 19:30 | Reagovat

dakujem :)arigatou gozaimashita.a co vravite na receptiky???

7 Denisa Ogino Denisa Ogino | 23. února 2013 v 19:31 | Reagovat

[6]:btw,krasny blog,well done.

8 Rukia & Rangiku Rukia & Rangiku | E-mail | Web | 24. února 2013 v 11:57 | Reagovat

[6]:[7]: ďakujeme za pochvalu :-) btw, druhú knihu zatiaľ kúpenú nemáme, ale chystáme sa na to :-)

9 Denisa Ogino Denisa Ogino | 27. února 2013 v 19:18 | Reagovat

Ak nieco,kedy kolvek sa ozvite :)vsak viete,kam :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama