Vitaj späť!

22. prosince 2011 v 19:34 | Rangiku |  Bleach poviedky
Túto poviedku som chcela zverejniť už dávno, len problém bol v tom, že nebola do nedávna dopopísaná. Tak som sa jeden večer naštvala a prinútila sa ju dopísať. Už bolo aj na čase, keďže som ju začala písať ešte predtým, než začala 15 séria Bleach. Je to o Toushirovi a Karin (tým by som vám aj chcela oznámiť, že v poviedke vystupujú už s novým vzhľadom). Nie že by som bohvieako fandila tomuto páru, ale nejako sa mi začali oni dvaja spolu pozdávať :D Škoda, že som ju nezverejnila v utorok (20. decembra). Vtedy by to presne sedelo. Pochopíte, až po prečítaní poviedky :D Takže ja ešte letím pomáhať mame s pečením, potom zajtra ma čaká veľké upratovanie, stavanie stromčeka a podobne. Chvalabohu, že už mám darčeky z krku. Ale celkom sa aj teším na Vianoce a prekvapivo aj na narodky, ktoré mám v nedeľu. Ach jo, len to číslo 18 ma akosi odrádza :D Dúfam, že sa poviedka bude aspoň niekomu páčiť :)


Vitaj späť!

"To už bol posledný, Matsumoto?" spýtal sa jej Toushiro, keď zabili posledného hollowa.
"Áno, kapitán," odpovedala Rangiku svojmu kapitánovi a zasunula svoj meč.
"Dobre, vráť sa naspäť do Spoločenstva duší a podaj správu vrchnému veliteľovi," prikázal a otočil sa jej chrbtom.
"Vy nejdete, kapitán?"
"Nie, mám tu ešte nejakú prácu," oznámil Toushiro a pozrel sa na Rangiku, ktorá na neho nedôverčivo hľadela.
"Nejakú prácu? Nič ste mi nehovorili."
"Nehovoril som ti to, lebo je to tajné, tak už sa vráť a nezabudni, že v kancelárii ťa čakajú papiere," odvetil prísne.
"Ale kapitán, čo je to za prácu?" vyzvedala Rangiku a naklonila sa k nemu.
Toushiro zaťal ruku v päsť a snažil sa zatiaľ kontrolovať. "Hovorím ti, že je to tajné. Keby som ti to povedal, o chvíľu by to vedelo celé Spoločenstvo."
"Chcete tým povedať, že som klebetná?" vystrela sa Rangiku
"Tým chcem povedať, že sa to nesmie nik dozvedieť, dokonca ani ty."
"Vy tajnostkár. Veď počkajte, ja to z vás potom vytiahnem," usmiala sa Rangiku a už otvárala Senkaimon.
Toushiro si čosi zašomral a vybral sa preč.
"A dávajte si pozor, pri tej "tajnej" operácii!" zakričala na neho jeho podkapitánka a hneď na to sa za ňou brána zatvorila.
Aj keby jej Toushiro chcel niečo odkričať, bolo by už neskoro, lebo brána zmizla. Pohľadom sa teda vrátil k smeru, kam mal namierené.

Toushiro sa presúval po oblohe bleskovým krokom až pokým zdola nezacítil vysoké reiatsu a nezastavil. Pozrel sa dole a uvidel školu, odkiaľ vychádzali študenti, lebo sa im skončilo vyučovanie. Prikradol sa bližšie a schoval sa za jeden strom, ktorý bol blízko vchodu. Chcel vedieť, komu patrí taká veľká duševná sila.
"Kurosaki!" zakričal akýsi chalan s krátkymi čiernymi vlasmi a na bokoch do blond.
Tak toto musí byť Ichigova škola, premýšľal v duchu Toushiro a pohľadom hľadal Ichiga, ale nikde ho nevidel. Ale za to sa znova pozrel na toho chalana, ktorý kričal jeho priezvisko. Práve sa rozprával s nejakým čiernovlasým dievčaťom, ktoré malo uniformu s námorníckymi prvkami, ako nosia študenti nižších stredných škôl a vlasy malo zopnuté do copu. Nemohol sa jej však pozrieť veľmi do tváre, lebo bola otočená chrbtom k nemu.
Asi som zle počul, už mám halucinácie. Toto ani nemôže byť jeho škola, tú si predsa pamätám. Tá sa nachádza pár blokov odtiaľto.
Ale predsa ho zaujímalo, kto to je. No zrazu mu vo vrecku zapípal mobil, ktorý oznamoval výskyt hollowa. Tentoraz to však nebol obyčajný hollow, ale niečo iné. Vrátil mobil naspäť do vrecka a naposledy pozrel na dievča, ktoré akoby počulo zapípanie mobilu alebo ucítilo zdvihnutie jeho duševného tlaku a preto sa za ním obzrelo. Toushiro sa reflexívne schoval za strom, ale stihol si všimnúť jej tvár.
"Karin-chan!" tentoraz zvolalo dievča, ktoré k nej pribehlo. Bolo v jej veku a malo krátke hnedé vlasy zviazanými do dvoch malých copov a na sebe malo rovnakú uniformu ako ona a dokonca aj rovnakú čiernu aktovku, ktoré obe držali v rukách.
"Ideme?" spýtala sa sestry a tá prikývla a zvrtla sa na odchod domov.
Yuzu sa ešte otočila ku škole, kde pred vchodom stáli jej kamarátky a veselo im zamávala na pozdrav. Potom sa otočila späť k sestre a dobehla ju. Yuzu jej začala čosi radostne drkotať a Karin len v tichosti kráčala po ceste nevšímajúc si okolitý svet.
Prešli okolo stromu, kde sa schovával Toushiro a keď prešli na druhú stranu cesty, tam ich čakal oranžovovlasý chalan sediaci na múriku.
"Onii-chan," zavolala Yuzu na svojho staršieho brata a rozutekala sa za ním. Hodila sa mu do náručia a obaja sa zasmiali. Zložil ju zo svojho náručia na zem a postrapatil jej vlasy.
"Ako ste sa mali dnes v škole?" spýtal sa oboch sestier, ale odpoveď dostal iba od jednej. Karin pri nich len v tichosti stála a jedným okom sa pozrela na pravú stranu, kde lietal jeden duch, ktorý jej dnes nedal pokoj.
"Ty ma vidíš, však? Povedz, že ma vidíš," opakoval duch dokola.
Ichigo sa s Yuzu vybrali na odchod a keď boli pár metrov napred, Karin sa nenávistne pozrela na ducha a povedala mu, aby jej dal pokoj. Potom pomaly pokračovala v ceste, tak ako doteraz.
"Ja som vedel, že ma vidíš," radoval sa duch a znova sa k nej pripojil a začal jej pri uchu niečo brblať.
Toushiro to všetko pozoroval spoza stromu a keď všetci traja zašli za roh, bleskovým krokom sa znova objavil vysoko na oblohe a namieril si to na kraj mesta, kde ho mal čakať jeho nepriateľ.

"To je všetko, čo dokážeš?" vysmieval sa Toushirovi jeho protivník a škodoradostne sa zasmial.
Toushiro sa nenávistne pozeral na nepriateľa a sťažka dýchal. Už nejaký čas bojoval s jedným arrancarom, ktorého v Hueco Mundo nezabili a už nejaký čas robil ťažkosti v ľudskom svete.
"Nie, to je iba začiatok. BAN-KAI!" zakričal a následne jeho ruky a nohy obrástol ľad a na chrbte sa mu vytvorili krídla a chvost. "Daiguren Hyourinmaru."
"Zaujímavé," skonštatoval arrancar a pousmial sa. "Ale na mňa to aj tak nestačí." Vtedy sa rozbehol k Toushirovi a zaútočil na neho. Toushiro však stihol zareagovať a svoje krídla použil ako ochranný štít.
"Len zbabelci sa takto schovávajú," neustále ho provokoval, čo Toushira naštvalo a teraz zaútočil zase on.
Po nejakom čase neúnavného boja bez akýchkoľvek výsledkov, stáli obaja oproti sebe a dychčali.
"Myslím, že je čas to ukončiť, kapitán 10. jednotky," prehovoril arrancar.
"Práve som si hovoril to isté," zareagoval Toushiro a pevnejšie uchopil rukoväť svojho zanpakuta, keď v tom mu nad jeho hlavou praskol ďalší lístok na jednej z ľadových kvetín. Toushiro sa pozrel tým smerom a vyvalil oči. Vedel, čo to znamená a bohužiaľ to vedel aj jeho protivník.
"Tuším ti už veľa času neostáva," skonštatoval arrancar.
Áno, ak jeho dvanásť ľadových lístkov nad jeho hlavou zmizne, zmizne aj jeho bankai. To veľmi dobre vedel, ale i tak sa usmial.
"Nemyslím, že je akurát čas, aby si sa smial, na tvojom mieste by som skôr plakal," povedal mu.
"Je síce pravda, že ak mi všetky lístky prasknú, zmizne aj môj bankai, ale nie v tom prípade, keď je nablízku voda. Vtedy si ich môžem kedykoľvek obnovovať." Keď to dopovedal, jeho lístky sa naozaj obnovili.
Až potom si arrancar všimol, že vedľa nich je most a pod ním rieka, ktorá tiekla týmto mestom. Pohľad vrátil k Toushirovi, okolo ktorého sa nahromadila obrovská duševná sila.
"Ak si si nevšimol, moje zanpakuto je ľadového typu, čiže som schopný premeniť akúkoľvek vodu na svoju zbraň."
Toushiro svoj zanpakuto nasmeroval pred seba.
"Chceš na mňa znova zaútočiť?" opýtal sa arrancar a ďalej pokračoval. "Vieš, že obyčajný boj na mňa neplatí. Ak nemáš nejaké eso v rukáve, tak si skončil."
"Tak čo povieš na toto?"
Okolo arrancara sa zo zeme vynárali špicaté ľadové tyče, ktoré rástli do výšky a otáčali sa okolo protivníka. Keď už boli dostatočne vysoko, Toushiro zakričal: "Sennen Hyouro!" Tieto ľadové tyče sa k arrancarovi priblížili a rozdrvili ho.
Toushiro sklopil oči. Teraz, keď už je jeho misia splnená by sa mal vrátiť do Spoločenstva duší, ale hádam by nevadilo, keby tu ešte deň pobudol. Ešte sa mu nechcelo vracať.

Toushiro pomaly kráčal popri rieke a neustále niečo ťukal do mobilu. Bol už vo svojom gigai, takže ho mohli vidieť všetci. Keďže už bol december a vonku poriadne mrzlo, tak zvolil jedno zo svojich teplejších oblečení. Stále bol zahľadení do displeja svojho mobilu, pokým neprišiel k ihrisku, kde začul ako sa nejakí chalani hádajú. Jeden z nich držal v rukách futbalovú loptu. Až potom ich spoznal. Boli to priatelia Karin, ktorí s ňou hrávali vo futbalovom tíme.
Zase sa niekedy zastav, dobre? Nechám tvoje meno v našej zostave, spomenul si na jej posledné slová, keď sa s ňou naposledy videl.
Povedal si, že keď už sa rozhodol deň zostať v ľudskom svete, tak sa ich na ňu spýta.
Prišiel k nim bližšie a všetci razom stíchli, keď ho uvideli.
"Toushiro, si to ty?" spýtal sa chalan, ktorého videl pri škole.
"Nemohol by si nám pomôcť?" ozval sa hneď druhý. "Teraz nám jeden chýba a radi by sme si zahrali proti tamtým," ukázal na skupinku chalanov stojacu pri bránke. "A nechceme opäť prehrať."
"Teraz, keď tu už nie je Kurosaki, tak náš tím padá," pridal sa do rozhovoru ďalší.
Toushiro sa prekvapil. "Ona už s vami nie je?"
"Nie, tá s nami nie je už vyše roka," odpovedal prvý.
Toushiro sa na chvíľu zamyslel a potom sa otočil. Vydal sa na odchod a vlastne ani nevedel kam pôjde, ale bol si istý, že teraz nemal chuť na hranie futbalu.
"Tak nám nepomôžeš?"
"Prepáčte, ale nemám na to dnes náladu."
"Tak ak sa stretneš s Kurosaki, povedz jej, že by sme boli radi, keby sa k nám vrátila."
"Uhm," vydal zo seba nakoniec Toushiro a ani sa na nich nepozrel.

Rodina Kurosaki sa teraz nachádzala vo svojej kuchyni a večerala.
"Yuzu, bolo to výborné, ako vždy," pochválil Ichigo svoju sestru a podal jej prázdny tanier.
"Naozaj ti chutilo, onii-chan?" opýtala sa ho.
"Jasné," milo sa na ňu usmial.
"A čo by si chcel zajtra na večeru?" Začala spratávať zo stola.
"Mne je to jedno, vieš, že od teba mi chutí všetko," odvetil a vybral sa na odchod do svojej izby.
"Tak ja už niečo vymyslím. A, onii-chan, nešiel by si mi zajtra kúpiť balík ryže, už sa nám míňajú zásoby," zakričala na brata, ktorý sa hneď otočil a prikývol.
"Idem ja," ozvala sa zrazu Karin a už sa začala obliekať.
Všetci sa na ňu prekvapivo dívali, dokonca aj Isshin, ktorý bol zahľadený do televízora.
"Čo sa tak všetci pozeráte?" nechápala Karin a obula si čižmy. Teraz už nemala na sebe svoju školskú uniformu, ale dlhé čierne legíny, sukňu po kolená a čierny zimný kabátik. Vlasy mala rozpustené.
Všetci štyria na seba nejakú dobu len tak pozerali a na to jej odvetili, že nič a každý sa vrátil k svojej činnosti. Ichigo sa pobral hore do svojej izby, Yuzu pokračovala v umývaní riadu a Isshin, hneď ako jej podal peniaze, znova sledoval telku.
Karin si ešte cestou von zobrala šál a zabuchla za sebou dvere. Vonku bola úplná tma. Bola už zima, takže sa nebolo čomu čudovať, že už o šiestej bola tma.
Vtedy zafúkal studený vánok a Karin si okolo krku obmotala svoju šálu a zamierila k najbližšiemu obchodu.
Nešla však sama, spoločnosť jej dnes neustále robil jeden duch, ktorého sa stál nemohla striasť.

"Daj mi pokoj," opakovala dokola duchovi. "Choď na druhú stranu, tu nemáš čo robiť!"
Duch ju ale stále nepočúval a mlel si svoje.
Karin sa akurát vracala domov s taškou, v ktorej niesla ryžu. Pomaly si vykračovala, pokým jej nepraskli nervy a nevybehla na ducha, ktorý bol za ňou: "Daj mi už konečne pokoj!" V prázdnej a tichej uličke sa jej hlas ozýval ešte niekoľko sekúnd po tom. Na to však nahodila prekvapený výraz, lebo za ňou už nestál ten otravný duch, ale niekto celkom iný.
"T-Toushiro?"
Po chvíli ako sa z toho šoku spamätal, ju pozdravil.
"Tak predsa si to bol ty, ktorého duševnú silu som ucítila," zamrmlala si pre seba.
"Prosím?"
"Ale nič, nič. A čo tu vlastne robíš, Toushiro? Prišiel si opäť navštíviť svoju...."
"Nie, teraz som tu z iného dôvodu."
"Deje sa niečo s Karakurou?"
"Nie, o to nemusíš mať strach," ubezpečil ju. "V podstate som to už vybavil a chcel som..."
Karin na neho zvedavo zažmurkala. Toushiro si ju chvíľu premeriaval. Bola iná, ako ju videl naposledy, dospela. "... chcel som ťa len pozdraviť."
"Aha," vzdychla a usmiala sa na neho.
"Ale sľúb mi, že o našom stretnutí nikomu nepovieš, hlavne svojmu bratovi nie," požiadal ju Toushiro a úprimne sa jej zahľadel do očí.
Karin prikývla na súhlas.
Nejaký čas sa ešte zhovárali, Toushiro sa jej spýtal aj na jej futbalový tím, ale Karin len vyhýbavo odpovedala. Takto debatovali, až pokým nad sebou neucítili ďalší silný duševný tlak.
"Ďalší hollow?" spýtala sa Karin, ale nečakala odpoveď. No pod tým silným nátlakom duševnej sily sa jej podlomili kolená.
"Nie, toto je čosi horšie, o čom som si myslel, že to už má za sebou," odpovedal jej a zohol sa k nej, že jej pomôže vstať, ale nestihol.
Ten, čo sa nad nimi potom zjavil, bol arrancar z dnešného dňa, ktorý už mal byť dávno mŕtvy. Teraz však využil Toushirovej slabosti a uchmatol Karin do svojich rúk a vrátil sa na pôvodné miesto, kde stál.
"Pusti ju!" zvrieskol naňho Toushiro.
"Ale ale, tuším som sa trafil na citlivé miesto," uškrnul sa a Karin, ktorú pevne držal v jednom zo svojich chápadiel, zdvihol do výšky.
Toushiro si vytiahol svoju zelenú loptičku a prehltol ju. Jeho gigai sa od neho oddelil a on teraz bol vo svojom kapitánskom haori.
"Tak, čo na to povieš, kapitán 10. jednotky? Páči sa ti to?" začal ho znova provokovať. "Ako by sa ti páčilo, keby som ju teraz z takej výšky pustil na zem?" Ako to dopovedal ju naozaj pustil, ale hneď na to ju znova schmatol a obmotal si okolo nej svoje chápadlo. "Len som blafoval," zasmial sa.
"Ty šmejd!" zúril Toushiro. "Pusti ju!"
"Myslím, že by si mi nemal takto nepekne hovoriť, hlavne ak mám v rukách život tohto dievčaťa."
Toushiro zaťal ruky v päsť. Čo má teraz robiť? Mal by zaútočiť? Asi nie, mohol by zraniť aj Karin.
"Čo odo mňa chceš?" zakričal po ňom Toushiro.
Arrancar sa na celé ústa zasmial. "Vraj, čo od teba chcem? Nechci ma rozosmiať. Nebol si to práve ty, kto na mňa ako prvý zaútočil a chcel ma zabiť? A neustále si mlel o tom, že musíš chrániť toto mesto? Ja som si robil len svoju prácu."
"Svoju prácu?" nechápal Toushiro.
"Myslí, že sme si už pokecali dosť, teraz by sme to už naozaj mali raz a navždy ukončiť." Arrancar si vytiahol svoje zanpakuto.
"Počkaj, čo si tým myslel "svoju prácu"? Kto ťa poslal?"
"To ťa nemusí zaujímať. Dôležité je, aby si pykal za to, čo si mi spravil," ako to vravel, Toushiro si všimol hlboké zranenie na jeho ľavej ruke a nohe. Takto nemôže bojovať v plnej sile, určite to pôjde už jednoducho, pomyslel si Toushiro. Len keby nedržal Karin.
"Trochu sa zahráme, čo povieš?" navrhol mu arrancar a zdvihol svoje chápadlo, kde držal Karin. Teraz ju začal ním silno drviť a ona sa začala dusiť. Pomaly jej ochablo celé telo a nakoniec už neudržala tašku s nákupom, ktorú doteraz mala ešte v rukách. Padla jej na zem.
Toushiro sa na to nevydržal pozerať a bleskovým krokom sa zjavil pri ňom a odrezal mu to chápadlo. Spolu s Karin pomaly padali dolu a arrancarovi vystrekla krv.
Toushiro ju stihol predbehnúť, rýchlo sa zjavil na chodníku, kde mala dopadnúť a tak mu padla pekne do náručia.
Bola však v bezvedomí. Toushiro ju opatrne zložil na zem. Nemal iného východiska. Musel toho arrancara zneškodniť.
Bleskovým krokom sa znova objavil oproti nemu na oblohu a nenávistne na neho hľadel.
"Myslíš si, že si teraz vyhral, keď si to dievča zachránil?" Dopovedal to a rozbehol sa znova ku Karin, ale Toushiro jeho útok ihneď zablokoval. Nedovolí, aby sa k nej čo i len o meter priblížil. Musia zostať tam, kde sú, beztak jej reiatsu o dosť zoslablo.
Preto nečakal ani minútu a vyvolal svoj bankai. Jeho telo opäť obrástol ľad a narástli mu krídla.
Arrancar sa uškrnul. "Dúfam, že si si vedomý toho, že už poznám tie tvoje techniky."
Bleskovým krokom sa objavil pred Toushirom a prebodol ho. Skôr to vyzeralo tak, že sa Toushiro nechal prebodnúť, ale i tak sa arrancar víťazne usmial.
Toushiro, ktorý mal sklonenú hlavu, sa teraz na neho pozrel a silno mu schmatol ruku, aby nikam neušiel. Pritom odhalil svoj zranený bok a protivník uvidel, že ho síce naozaj prebodol, ale nie tak, ako by očakával.
V tom momente začalo snežiť. No nie preto, že by skutočne snežilo, ale preto, že sa zvýšilo Toushirove reiatsu.
"Pekné," skonštatoval nepriateľ a vytrhol sa Toushirovi z rúk, lebo si všimol, že ho už tak silno nedrží. Svoj meč, samozrejme, vytiahol tiež. Toushirove haori presiaklo krvou. "No na estetickom cítení som si akosi nikdy nezakladal, preto by som rovno prešiel k boju, aj bez týchto sračičiek." No potom si všimol oblohu nad ním. Zatiahlo sa, len akurát nad ním bola obloha úplne biela. Zrazu sa odtiaľ začal valiť sneh.
"Čo to robíš?" zhrozil sa.
"Hyouten Hyakkaso!" zvolal.
Sneh začal padať na arrancara intenzívnejšie a pri kontaktne s ním sa snehové vločky premenili na ľadové kvetiny. Po chvíli tam zostal len veľký stĺp zložený zo stovky týchto ľadových kvetín.
"Už je konečne po všetkom," povedal si pre seba a vtedy mu jeho ľadové krídla praskli. Pomaly sa spustil dole na zem.
Karin už bola pri plnom vedomí, no stále sa jej tak trochu krútila hlava. Posadila sa na obrubník a na jej ruky dopadli posledné vločky z Toushirovho reiatsu, ktoré sa o chvíľu roztopili.
Toushiro pribehol ku Karin a sklonil sa k nej. "Si v poriadku?"
"Jasnačka," odvetila Karin. Toushiro jej pomohol vstať. "Ale ako vidím, ty nie si tak úplne v poriadku," prehovorila, keď si všimla krvavú šmuhu na jeho boku.
"To nič nie je," zakryl to rukou a otočil sa jej chrbtom.
"Ale samozrejme, že to niečo je. Musíš ísť k lekárovi," nedala sa odbiť, no Toushiro nereagoval. Strhla ho, aby sa na ňu aspoň pozrel. Mal zavreté oči a po chvíli padol do bezvedomia. Karin ho však stihla zachytiť, aby nespadol na zem. Ešte, že vedela, za kým presne má ísť.

Toushiro sa prebral na slnečné lúče. Nemal rád slnko a ani leto, preto si rukami zakryl celú tvár.
Prečo vlastne svieti slnko? Veď je zima. Pravdou bolo, že naozaj bola v ľudskom svete teraz zima, ale dnes na krajinu dopadli mierne slnečné lúče. Už to nevydržal a s frflaním sa posadil. Až potom si akosi uvedomil, že vôbec netuší, kde je a ako sa sem vlastne dostal. Zdalo sa mu to povedomé, len akosi si nevedel na nič rozpamätať. Chytil sa hlavu do rúk.
Odrazu sa otvorili dvere. Stála v nich Karin a držala v rukách pohár vody. Bez slova si prisadla k nemu a podala mu ho.
Keď ho vypil do dna, až vtedy sa spýtal, kde to sú.
"Nespoznávaš Uraharov obchod? Myslím, že ste sem dosť často chodievali."
Toushiro sa lepšie porozhliadol okolo seba. Áno, skutočne boli tam, už spoznával všetko. Tých sedemnásť mesiacov nebola až taká dlhá doba, aby zabudol.
"Zaviedla som ťa sem, lebo si včera omdlel. Mal si poriadne zranený bok," pokračovala Karin.
Toushiro sa vtedy mykol a prehmatal si miesto, kde sa mala nachádzať rana. Nič.
"Urahara-san všetko zariadil, už si v poriadku," usmiala sa a vzala pohár vody, že ho odnesie naspäť, no vtom ju zastavila Toushirova ruka.
Karin sa na neho prekvapene pozrela. Toushiro dal ruku preč a pozeral sa do zeme.
"Prepáč mi to. Znova si sa kvôli mne dostala do nepríjemností."
"Som Ichigova sestra, naozaj si myslíš, že nie som na toto zvyknutá? A okrem toho ..."
"Áááá, niekto sa nám tu už prebral," ozvalo sa spoza dverí.
Toushiro sa pozrel tým smerom a ako prvé si všimol dreváky a pásikavý klobúk. Bol to Urahara.
"Zdravím," pozdravil Toushira a zamával pri tom svojim vejárom.
Toushiro ho tiež pozdravil. Stále mu vŕtalo hlavou, odkiaľ sa Karin s Uraharom tak dobre poznajú.
Chvíľu zostalo ticho, pokým ho neprerušila Toushiro otázka: "Odkiaľ sa vlastne vy dvaja poznáte?" Až potom mu došlo, že svoju myšlienku, vyslovil na hlas.
"Kurosaki-san je mojím cteným zákazníkom," odpovedal mu Urahara.
"Zákazníkom?" vyvalil oči Toushiro.
Urahara už ďalej nepokračoval, lebo začul, že Jinta sa opäť s niekým háda na ulici a ako vždy si to odskáče Ururu, preto chcel rýchlo zakročiť. Ospravedlnil sa, že musí odísť. Ešte predtým sa mu Karin a Toushiro za všetko poďakovali a rozlúčili sa.
"Odprevadím ťa domov," ponúkol sa Toushiro a Karin len prikývla na súhlas.

"Nebudú sa ostatní čudovať, že prečo si nebola cez noc doma?" prerušil Toushiro ticho, ktoré nastalo, keď si to namierili smerom ku Karininmu domu.
Karin pokrútila hlavou a otočila sa. "Urahara-san mi povedal, že to všetko vybavil. Dokonca mi šiel ráno kúpiť aj ryžu, ktorá sa mi včera večer roztrhla," usmiala sa.
"Prečo mu tak dôveruješ?"
Karin sa na moment pozastavila akoby rozmýšľala nad jeho otázkou. "Dosť mi pomohol," prehovorila nakoniec. "A nielen mne. Keď sa stalo to s Ichigom, on bol ten, ktorý mu najviac pomohol sa z toho dostať."
"Mrzí ma to, čo sa stalo s tvojím bratom." Toushiro myslel hlavne to, že stratil schopnosti shinigamiho, lebo vedel, ako veľmi mu to pomáhať pri chránení tých, ktorých miluje.
"To je v poriadku. Teraz je rada na nás, aby sme ho ochránili."
"Tvoje reiatsu o dosť zosílilo," skonštatoval Toushiro. "Preto si prestala hrávať futbal, však?"
Karinino mlčanie hovorilo za všetko. "Nechcela som, aby sa im niečo stalo, lebo ja privolávam len nešťastia v podobe hollow a rôznych pochybných duchov." Teraz si spomenula na toho otravného ducha zo včerajška, ktorý jej nedal pokoj, ale Urahara sa o neho postaral a na teraz mala pokoj.
"A nechceš si znova zahrať? Aspoň pre tento krát," navrhol. "Teraz som tu s tebou, tak ťa, aj ich môžem ochrániť."
Karin si všimla, že stoja pred tým istým ihriskom, kde kedysi tak rada hrávala futbal. Aj teraz tam boli jej priatelia. Zadívala sa na nich. Pre tento krát by mohla urobiť výnimku, no nie?
Potom si uvedomila, že má na sebe ešte oblečenie zo včerajška.
"Takto oblečená hrať futbal nemôžem." Rozmýšľala, ako by túto situáciu vyriešil a na koniec prišla na jedno možné riešenie.
"Musíš ísť so mnou, pôjdem sa domov prezliecť," ťahala ho za ruku a on nestačil ani namietať.

Toushiro sa opieral o stenu vedľa Karininých dverí. Zatiaľ, čo sa ona vo svojej izbe prezliekala, on ju čakal pred jej izbou.
Našťastie teraz nik nebol doma, preto tu mohol pokojne zotrvať aj on.
"Kam som ich len dala?" mrmlala si Karin popod nos, keď sa prehrabovala vo svojej skrini. "Aha, tu sú," zvolala naradostnene a pritúlila si svoje obľúbené nohavice k sebe. Boli až na samom spodku skrine. Dala zo seba všetko pôvodné oblečenie a obliekla si svoje pohodlné fialové nohavice, spolu s dlhým bielo modrým tričkom. Na to si dala hrubú žltú trigovicu. Zo skrine ešte vyhrabala aj čosi iného. "Moje botasky, tak ste mi chýbali."
Keď už bola prezlečená rázne otvorila dvere až Toushira myklo. Potom na ňu chvíľu vyjavene pozeral.
"Môžeme ísť," zavelila a už ich nebolo.

Štyri vyjavené tváre sa práve pozerali na Karin.
"Budeme na mňa ešte dlho čumieť alebo ideme hrať? Alebo ste si to nebodaj rozmysleli?" spýtala sa ich Karin.
Nebolo sa čomu ani čudovať, že jej priatelia boli prekvapení, keď im navrhla, aby si spolu po dlhej dobe zahrali futbal. Teraz všetci šiesti spolu so svojimi protivníkmi stáli na rovnakom ihrisku, ako kedysi. Stáli v kruhu a plánovali stratégiu. Namiesto toho, aby ju počúvali, neustále sa prázdnym pohľadom pozerali na ňu.
"Fajn! Dúfam, že ste aspoň časť z toho, čo som vám vravela, vnímali," povedala nakoniec. "Ste pripravení?" Na znak toho, dala do stredu kruhu svoju vystretú ruku a ostatní členovia tímu spravili to isté.
"Áno!" zvolali na raz.
"Super," usmiala sa a gumičkou si zviazala vlasy. Potom sa všetci rozmiestnili po ihrisku a začali hrať.

Po pol hodine to bolo stále nerozhodné. Teraz rozhodne posledný gól.
Loptu dostal protivníkov tím, ale na to sa Toushirovi podarilo mu loptu vziať a upaľoval s ňou k bránke. Karin bežala popri ňom.
"Toushiro, dokážeš to! Áno, Toushiro, si dobrý!" kričali všetci jeho spoluhráči.
Toushiro sa pozrel na Karin. Karin sa na neho usmiala a povedala, že to zvládne.
"Vitaj späť," s týmito slovami jej predal loptu a prudko zastavil.
"Čo?" začudovala sa, no nemala včas sa obzerať a k bránke sa teraz rútila len ona a za ňou jej protivníci.
Nakoniec vystrelila taký silný gól, že brankárovi lopta prefrčala popri hlave, bez toho, aby sa ju čo i len pokúsil zachytiť.
Jej spoluhráči začali jasať. Pribehli k nej a začali jej gratulovať a tľapkať ju po pleci.
"Si dobrá, Kurosaki!" povedal jeden.
"Áno, si super!"
"Konečne, si sa k nám vrátila, Kurosaki" zahlásil ďalší.
Karin popri nich hľadala Toushira. Pohľadom ho hľadala po ihrisku, pokým ho nenašla v jeho strede. Zahľadene na ňu pozeral. Keď sa im stretli pohľady, Toushiro sa usmial.
Karin sa rozlúčila s chalanmi a musela im sľúbiť, že si s nimi občas zahrá, inak by ju asi ani nepustili. Keď sa od nich vyslobodila, namierila si to k Toushirovi.
Ten jej tiež zagratuloval a podalo ruku.
"Bez teba by som to nedokázala," odvetila a prijala jeho ruku.

"Je v tebe viac než si myslíš," prehovoril zrazu Toushiro, keď sa vracali jednou prázdnou ulicou, ktorá viedla ku Karininmu domu.
"Prosím?" Zastavila sa Karin, ktorá šla pred ním a obrátila sa k nemu.
"Keď si vravela, že by si to bezo mňa nedokázala... nemyslím si to," Toushiro sklonil hlavu.
"Ďakujem ti, Toushiro," odvetila mu Karin. To poďakovanie nemalo predstavovať len vďaku za tieto slová. "Ďakujem ti, že si ma vrátil späť."
Z oblohy práve začal padať sneh. Zdvihla k nej hlavu i obe ruky a chvíľu sa pozerala na to, ako sa jej malé snehové vločky roztápajú na dlaniach.
"To si spravil ty?" spýtala sa ho to preto, lebo aj včera, keď bojoval a jeho duševný tlak sa zvýšil, snežilo. Ale teraz taký pocit nemala.
Ten pokrútil hlavou a tiež sa pozrel hore. Obloha bola mierne pod mrakom, ale za to začali padať krásne veľké snehové vločky.
"To je nádhera," rozplývala sa a zatočila. Vietor sa jej pri tom zahral s vlasmi.
"Ja ďakujem, že som dnešný deň mohol stráviť práve s tebou, ale už by som mal ísť. Je tu ešte jedna osoba, s ktorou by som chcel dnes byť."
Práve dnešný deň..., nepovedala svoje myšlienky nahlas, lebo sa vedľa nich otvorila akási brána.
Z jasného svetla sa vynorila postava v takom istom čiernom kimone, ako má Toushiro. Dokonca bola i v rovnakej výške, možno len o čosi vyššia. Vlasy mala tmavo hnedé, miestami sa zdali až čierne a zopnuté do drdola obaleného látkou. Na ramene mala akýsi odznak s číslom 5. Žeby patrila tiež k ...
"Shiro-chan," oslovila hneď, ako sa za ňou brána zatvorila a zmizla, Toushira, ktorý sa preto jej oslovenie netváril dvakrát nadšene.
"Už stokrát, som ti povedal, že mi nemáš tak hovoriť!" zúril a očervenel.
"Prepáč mi to," povedala až priveľmi úprimne, preto to Toushira prekvapilo.
"Stalo sa niečo, Hinamori?"
Takže to dievča sa volá Hinamori, vravela si Karin v mysli a naďalej sa dívala na tých dvoch, ako sa dohadujú. Museli sa poznať a to veľmi dobre.
"Nie, nič," pokrútilo dievča hlavou a pravú ruku si pritisla k hrudi. "Len som sa o teba bála, keď si neprichádzal a chcela som ti zagratulovať k narodeninám."
"Ty máš dnes narodeniny?" ozvala sa konečne Karin a Hinamori sa na ňu preľaknuto pozrela, akoby doteraz nevidela, že tam stojí aj niekto tretí.
Toushiro prevrátil oči a mrzuto jej odpovedal, že áno. Nerád o tom hovoril.
Ja ďakujem, že som "dnešný" deň mohol stráviť práve s tebou, ozvalo sa jej v hlave. Je tu ešte jedna osoba, s ktorou by som chcel dnes byť. Potom sa pozrela na Hinamori, ktorá ďalej drkotala čosi Toushirovi. Musí to byť ona.
"... tak prepáč, ale vážne som sa o teba bála a nechcela som ťa nechať samého v takýto pre teba dôležitý deň," povedala Hinamori a zatvárila sa ospravedlňujúco.
"Vieš, že ja narodeniny nikdy neslávim."
"Vidíš a práve preto to hneď teraz zmeníme," zavelila Hinamori a objala mu pravú ruku.
Toushiro sa pozrel na Karin, ktorá to všetko len nemo pozorovala. "Už by som mal ísť," vzdychol si a hlavou kývol na Momo. "Dúfam, že moje meno necháš v tvojej zostave," zopakoval jej slová. Na to sa brána Senkaimon otvorila a Karin sa otočila na stranu, aby jej nesvietilo do očí.
"Samozrejme, že..." začala hovoriť, ale už tam nikoho nebolo. Brána zmizla a spolu s ňou aj Toushiro s dievčaťom.
Sklopila zrak dole. Dúfam, že moje meno necháš v tvojej zostave. Hádam tým naznačoval, že sa čoskoro uvidia?
"Karin?" započula akýsi povedomý hlas a pozrela pred seba.
"Ichi-nii? Čo tu robíš?" spýtala sa prekvapene a aj trochu zarazene. Videl snáď niečo? Toushiro nechcel, aby sa o ich stretnutí a vlastne vôbec, že sa tu objavil niekto zo Spoločenstva duší, dozvedel.
"Chceli sme ti doniesť toto," ozvalo sa tenším hláskom.
"Yuzu!" zvolala Karin.
Yuzu k nej natešene pribehla a nasadila jej na hlavu čiapku a na ruky rukavice, ktoré držala v rukách. "To, aby ti bolo teplo."
"Vďaka."
"Počul som, že si dnes opäť hrala futbal," ozval sa Ichigo.
Karin s obavami čakala, čo bude nasledovať a skoro ani nedýchala. Čo ak mu niekto povedal, že ju videl s nejakým bielovlasým chalanom? A lebo čo ak, ich videl aj on sám? Vôbec si nedávali pozor, takže teoreticky, je to možné. Automaticky prižmúrila oči, akoby čakala od niekoho silnú facku alebo úder.
"Som rád, že si späť," dodal na koniec a usmial sa.
Karin pootvorila jedno oko, lebo žiadna facka a ani úder nenastal. Práve naopak. Aj ona sa na neho milo usmiala.
"Ideme domov, Karin-chan?" opýtala sa Yuzu a drkotala zubami. "Lebo mi je hrozná zima."
"Poďme."
Yuzu začala poskakovať, aby sa zahriala a šla trochu popredu. Ichigo a Karin išli vedľa seba.
"Ak ide o tamtoho," kývol hlavou smerom dozadu a Karin až myklo. Myslel snáď Toushira? "Predo mnou nemusíš nič tajiť. Viem, že teraz už aj ty vidíš duchov."
Karin sa kŕčovito usmiala a obzrela dozadu. "No áno, je to iba duch."
A ďalej pokračovali pomalým krokom v ceste.
"Kto bude posledný doma, tomu sa neujde večera!" zvolala na nich Yuzu, aby ich prinútila si pohnúť.
Karin s Ichigom to však zobrali až priveľmi športovo. Pozreli na seba a obaja sa víťazne uškrnuli.
"Posledný ide spať bez večere, platí?"
"Fajn," súhlasila Karin a obaja sa rozutekali. Okolo Yuzu len tak prefrčali, až jej dva malé copíky povialo vo vetre.
"Počkajte na mňa!" kričala za nimi a márne sa ich snažila dobehnúť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Noe Noe | Web | 22. prosince 2011 v 22:12 | Reagovat

Juj, zlaté :) Pekná poviedočka :D naozaj sa ti vydarila :)

2 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 24. prosince 2011 v 14:39 | Reagovat

Ani nevies aka som rada ze si napisala tuto poviedku lebo mne sa uz dlhsiu dobu zacina polubovat par HitsuKarin ja si proste nemozem pomoct ale strasne som si oblubila Karin a proste si tych dvoch stale davam dokopy :D :D Velmi krasna jednorazovka. Chuda Karin kvoli svojej velkej dusevnej energii prestala hravat futbal este ze ju Toushiro presvedcil aby si s nim zahrala :-) A ten koniec ked sa pretekal s Ichigom to nemalo chybu :D

3 Kachiri:D Kachiri:D | Web | 25. prosince 2011 v 22:08 | Reagovat

jé! :D poviedka človeka vždy poteší! :D hlavne keď na mňa väčšina poviedkárov sere :D respektíve, na mňa nie, o mne nevedia (aneb fantómový návštevník večne živý) ale myslím to tak všeobecne :D
tento pár je fajnový :D to sa musí nechať :D oveľa viac ako HitsuHina (zasklievajme fakt, že Momo samu o sebe dvakrát nemusím) :D dobre, zas som mimo tému :D
poviedka sa veľmi podarila :D hlavne začiatok s Matsumoto, druhý súboj s arrancarom, ten futbal a tie preteky som si vedela živo predstaviť :D vlastne, summa summarum, toto by bol brutálny diel :D len tak ďalej ^^ *konečne ukončila svoje trapošenie :D *

4 Michelle Michelle | E-mail | Web | 13. února 2014 v 18:04 | Reagovat

Jů, ta je pěkná :3 Zezačátku jsem se docela lekla délky (to já vždycky... :) ) ale moc se mi líbila (Ííík! Miluju Toshira :D )

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama