Cestovanie za láskou

8. srpna 2011 v 13:56 | Rangiku |  Bleach poviedky
Spomínala som, že cez prázdniny sa pustím do písania mojich výtvorov, na ktoré som cez školský rok nemala moc času. Toto je zatiaľ jediné, čo mám napísané :D Môžem sa hanbiť, čo? :D Ale ja by som aj mala niekoľko poviedok premyslených, len sa mi ich akosi nechce písať. Ani nie som v tom bohvieako dobrá. Ale toto sa mi zatiaľ jediné podarilo dopísať. Mám ešte rozpísané dve. Jedna vyzerá dosť sľubne, už som v nej skoro na konci. Z tej druhej asi nič nebude :D Ale fakt sa posnažím aspoň čosik napísať :) Táto je o Byakuyovi. Odohráva sa to tak v minulom storočí alebo ako by som to popísala :D A Byakuya tam vôbec nehrá shinigamiho ani nič podobné. Proste taká sprostosť to je :)


Cestovanie za láskou

Bolo neskoro večer, keď sa mladý profesor vracal na prázdniny domov. V tých časoch bolo naozaj ťažké nájsť si zamestnanie a ešte ťažšie si ho udržať. No tento vysokoškolský profesor mal jednu výhodu. Pochádzal z veľmi urodzenej rodiny, takže pre neho to nebol žiaden problém.
Vlaková stanica, na ktorej sa momentálne nachádzal, bola prekvapivo prázdna. Síce začiatok leta sa vyznačoval teplými nocami, ale dnes, v neskorých nočných hodinách zostalo akosi chladnejšie. Profesor mal na sebe ešte zo školy svoj obľúbený sivý oblek, v pravej ruke držal svoj kufor a v ľavej zvieral dlhý hnedý kabát.
Akurát si ho chystal obliecť, keď započul prichádzajúci vlak. Priblížil sa bližšie ku koľajniciam.
Na tie pomery to bol veľmi luxusný vlak.
Profesor nastúpil a zabočil doprava. Vlak sa dal znova do pohybu a medzitým si muž hľadal voľné miesto.
Prešiel niekoľko vozňov a stále nič. Všetky boli obsadené, vo všetkých niekto spal a on nechcel byť v jednom kupé s nejakými podradnými ľuďmi. Až prišiel na samý koniec. So zúfalým pohľadom sa pozrel do posledného kupé. Sedela tam žena. A nespala. Sedela na pravej strane a dívala sa, ako sa pred ňou míňa krajina. Muž jej videl tvár iba z profilu, ale aj to mu stačilo na to, aby si stihol uvedomiť, aká je nádherná. A nebola tam sama. Na jej kolenách spalo malé dievčatko.
Vtedy sa profesor odhodlal a stlačil kľučku na dverách. Pomaličky ich odtiahol, aby nezobudil dievča a vstúpil dovnútra.
Ženou mierne trhlo. Potom pozrela na stojaceho muža.
"Prepáčte, nechcel som vás vyľakať," ozval sa muž pokojným hlasom.
"Nie, nič sa nestalo, len som to nečakala," usmiala sa na neho a pozrela na malé dievča, či sa náhodou nezobudilo. Keď sa ubezpečila, že nie, vrátila sa pohľadom k mužovi.
Ten sa konečne posadil na miesto oproti nej. Muž si vtedy začal všímať ďalšie detaily. Žena bola naozaj krásna, tak ako si myslel. Mala krátke čierne vlasy s hrubším prameňom vlasov cez tvár a fialovo modré oči. Práve do nich sa muž tak zadíval. Oblečený mala veľmi slušný sukňový kostýmček v pastelových farbách.
"Dúfam, že vám nevadí moja spoločnosť. Ale v ostaných kupé bolo už plno," odvetil muž.
"Vôbec nie, aspoň sa budem môcť s kým porozprávať," usmiala sa žena ešte viac. "Teda prepáčte, vy sa so mnou nemusíte vôbec zhovárať, ja som len myslela..."
"Bude mi potešením." Zostala mierna odmlka.
"Inak, som Hisana," predstavila sa po chvíli a podala mu ruku.
"Ja som Byakuya. A dúfam, že vám nevadí, ak vám budem tykať?" Chytil ju za podávanú ruku a nežne jej ju pobozkal.
Hisana očervenela a pokrútila hlavou. Znova sa na muža prívetivo usmiala.
Byakuya pohľadom opäť prešiel k malému spiacemu dievčaťu. Až teraz si všimol, že sa veľmi podobá na Hisanu. Boli priam identické. Tie isté črty tváre, rovnaké vlasy a určite, keby nespala, ale mala otvorené oči, tiež by mali modrofialovú farbu. To Byakuyovi nedalo a spýtal sa Hisany na jej meno.
"Volá sa Rukia," odpovedala prívetivo.
"Máš naozaj krásnu dcéru," odvetil Byakuya. "Je ti veľmi podobná."
"Nie, nie," mávala rukami. "To je moja mladšia sestrička. Vychovávam ju sama, lebo nám rodičia zomreli ešte keď bola maličká," Hisane zosmutnel hlas.
"To mi je naozaj ľúto," Byakuya vyjadril ľútosť. "Prepáč."
"Vôbec ti to nemusí byť ľúto. Určite sú obaja tam hore a pozerajú na nás. Dávajú na nás pozor, aby sa nám nič zlé nestalo. Smútku už bolo dosť a oni by nechceli, aby sme trpeli." Hisana zovrela svoje ruky položené na kolenách. "A je tu aj Rukia. Už len kvôli nej musím byť silná." A jemne ju pohladila po vlasoch.
"Si silná žena," povedal a ich pohľady sa stretli.
"Snažím sa. No to je aj dôvod prečo odchádzam do Karakury. Našla som si dobre platené zamestnanie a máme zabezpečené aj bývanie."
"Do Karakury? Aj ja tam cestujem," zaradoval sa Byakuya.
"Tak to máme pred sebou ešte dlhú cestu," potešila sa spolu s ním Hisana.
"Áno, to máme."
"Povedz mi aj ty niečo o sebe. Ja som o sebe hovorila až príliš." V očiach jej zračila akási iskra, nejaké nadšenie. Tušila, že by s týmto človekom si mohla dobre rozumieť, preto sa ho na to pýtala a zaujímala sa o neho.
Keď Byakuya uvidel to nadšenie, teraz sa rozhovoril on. Rozprával hlavne o svojom štúdiu na škole, zamestnaní ako profesor, ale aj o svojich záujmoch. Nemohol prestať rozpráva, ani netušil, že o svojom živote vie tak veľa rozprávať. Pritom všetkom si vôbec nespomenul na svoju rodinu. Nespomenul ich. Nie že by ich nemal rád, to nie. Skôr nemal čo o nich povedať. Áno, bol z urodzenej a veľmi bohatej rodiny, ale nehovoril o nich rád. Lebo keby to čo i len spomenul, zmenil by sa postoj druhej osoby voči nemu. No a teraz, keď sa spoznal s Hisanou, nechcel nič pokaziť. Spoločne sa ešte dlho do noci zhovárali. Mali si toho veľa čo povedať a aj keď sa poznali len chvíľu, no mali pocit akoby sa poznali celý život.
Keď už bolo naozaj neskoro, zaspali. Zaspali rýchlo, obaja boli uťahaní z cesty. A ďalším príjemným spríjemnením tohto cestovania bolo snívanie. Teraz si mohli sniť svoje sny. Mali na to celú noc.

"Rukia, poď sem," kázala jej sestra. "Poď, nechaj ho spať."
Byakuya počul Hisanin hlas. Myslel si, že stále sníva, no potom ucítil pri svojej tvári niečiu prítomnosť. Strhol sa.
Pred sebou uvidel ako na neho žmurkajú dve veľké fialovo modré očká.
Malé dievča sa takisto naľakalo a skrylo sa za sestru.
"Och, prepáč, že sme ťa zobudili. Ja som jej hovorila, aby ti dala pokoj, no to akoby som týmto stenám hovorila," škaredo pozrela na sestru.
"Nič sa nedeje," zívol Byakuya. Potom si všimol, že Hisana má pobalené všetky svoje veci. Vyzerala byť na odchode.
"To už sme v Karakure?" začudoval sa a pozrel von oknom.
"Nie, ale cesta potrvá ešte do zajtra rána, tak nám rušňovodič zastavil v jednom malom mestečku. Poznám to tu. Neďaleko je taký penzión. Ak by si sa chcel prezliecť a najesť."
On sa konečne posadil a začal lepšie vnímať realitu.
"My s Rukiou ideme tam," dodala a vzala svoju sestričku za ruku.
"To by bolo fajn," usmial sa. Vzal si svoje veci a nasledoval ich.

Na oblohe nebolo ani mráčika, slnko pekne hrialo a pofukoval teplý vánok. Byakuya a Hisana pomaly postupovali po ceste k spomínanému penziónu. Aj cestou tam sa neustále rozprávali. Malá Rukia pobehovala okolo nich. Naháňala čierneho motýľa a smiala sa.
Prešli ešte niekoľko metrov, kým zbadali penzión. Bola to zachovalá budova s krásnym prostredím naokolo. Horská krajina iba dotvárala túto krásu.
Keď boli bližšie pri budove, Rukia sa tam s nadšením rozbehla. Pamätala sa to miesto, rovnako ako Hisana. Spoločne s rodičmi sem často chodievali. No to bolo dávno. Niektoré veci zostali a niektoré sa tak veľmi zmenili. Podobne to bolo aj s ich životmi. No Hisana nechcela teraz na to myslieť, ale pri pohľade na tento penzión sa jej na chvíľu vrátili spomienky a pichlo ju pri srdci. Musela prehltnúť tú hrču, čo sa jej spravila v hrdle.
"Si v poriadku?" spýtal sa jej Byakuya, keď si všimol ako Hisana zosmutnela.
Tá zdvihla zo zeme zrak. "Áno, som. Len ma zachvátili spomienky, ale to nič," odvetila.
"Onee-san, je tu aj Tosa!" Počuli kričať Rukiu.
"Tosa?" Byakuya nevedel, o kom hovoria.
"Tosa je miestny pes, ktorý patrí domácim. Poď sa naňho pozrieť, určite sa ti bude páčiť," ťahala ho Hisana za ruku. Vôbec si to ani neuvedomila.
Prišli k plotu, za ktorým bol pes zavretý. Neštekal, bolo vidno, že ich pozná.
Malá Rukia ho začala škrabkať za ušami, čo sa mu náramne páčilo.
"Ahoj fešák," oslovila psa Hisana a tiež ho pohladkala. "Pohladkaj si ho," nabádala aj Byakuyu.
"Nie, radšej nie." Byakuya urobil krok späť.
"Nehovor, že sa ho bojíš," uškrnula sa nad tým Hisana.
"Nebojím!"
"Ale áno, bojíš," stála si za svojím a potláčala smiech. "Jeho sa však nemusíš báť. Tosa ešte nikdy nikoho nepohrýzol," ubezpečila ho Hisana.
"Ako to môžeš vedieť?"
"Viem to. Neboj sa, treba ten strach prekonať." Vzala Byakuyovi ruku a dodala: "Ver mi."
Pri pohľade do je krásnych úprimných očí sa nemohol pokúsiť zapochybovať. Vedel, že jej môže veriť. Nechal ju, aby jeho rukou pohladila psa. Byakuya zavrel oči a čakal. Keďže očakávané uhryznutie sa nedostavilo, pozrel na psa.
Hisanina ruka tam už nebola a Tosa mal spokojne vyplazený jazyk. Nič sa nestalo, bol to veľmi prítulný pes.
"Vidíš, obľúbil si ťa," zaradovala sa Hisana.
Rukia sa usmiala, s nadšením zatlieskala svojimi maličkými rúčkami a nakoniec sa hodila Byakuyovi do náručia.
Jemu to vôbec nevadilo a Rukiu si pritisol k sebe ešte viac. Všetci traja sa spoločne smiali.
"A teraz sa môžeš zoznámiť aj s druhým psom. Shiba je síce o niečo väčší pes, ale inak je rovnako prítulný. No dávaj si pozor, na tých ľudí, čo nie sú mu celkom pochuti, vrčí."
"ČO?!" vykríkol zúfalo Byakuya.

"S tým psom si ma vážne dostala," zasmial sa Byakuya, keď vošli dovnútra penziónu.
"Ty sa dáš na všetko nachytať," smiala sa spolu s ním aj Hisana a ťahala za sebou Rukiu.
Prestali až keď prišli k recepčnému pultu, kde domáci bol natoľko začítaný do novín, že si nevšimol kedy prišli. Hisana preto zazvonila na zvonček, čo bol položený na pulte. Muž zodvihol pohľad a pozrel najprv na Hisanu, potom na Byakuyu. Pri Byakuyovi sa hneď narovnal, popravil si svoju beztak dosť pokrčenú košeľu a začal: " Óó, mladý pán Ku...," nedopovedal, keď si všimol, že máva rukami.
Hisana zmätene pozerala z jednej strany na druhú. "Vy sa poznáte?"
"Nie," odpovedal Byakuya skôr ako stihol domáci niečo povedať.
Hisana sa tvárila podozrievavo, ale nechala to tak.
"Cestujeme do Karakury a momentálne máme menšiu prestávku. Chceli by sme sa tu najesť, umyť a prezliecť. Tak ak by bolo možné, prenajali by sme si na chvíľu dve izby," vysvetlila.
"Samozrejme. No máme tu menší problémik."
"Aký?" chceli vedieť.
"Máme voľnú len jednu izbu, tak neviem..."
"To je v poriadku, berieme to," oznámil bezprostredne Byakuya. Až potom sa spýtavo pozrel na Hisanu, či s tým súhlasí. Tá nenamietala.
"Nech sa páči, tu je kľúčik a tadeto pôjdete hore po schodoch na prvé poschodie, sú to druhé dvere vľavo," ozrejmil im.
Hisana šla s Rukiou napred a Byakuya sa ešte pristavil pri domácom. Podával mu balík peňazí. " Toto je úhrada za prenájom izby a o hodinku nám doneste do jedálne to najlepšie jedlo, čo tu máte."
"Za isté," uklonil sa majiteľ.
"A bol by som rád, keby ste pred dámou nespomínali moje priezvisko. Dúfam, že sa môžem na vás spoľahnúť," povedal s dôrazom Byakuya.
"Môžete sa na mňa spoľahnúť," ubezpečil Byakuyu a po jeho odchode do izby si začal prepočítavať peniaze, ktoré práve dostal. Byakuya mu dal naozaj slušný obnos peňazí.
"Kuchár, uvarte to najlepšie, čo máme v ponuke. Chyžná, čisté uteráky na izbu číslo 12," rozdával hneď pokyny. "A pohnite si!"

Po sprche všetci traja zišli dolu, do jedálne. Zopár ľudí ešte dojedalo neskorý obed, iní sa len tak zhovárali. Podaktorí sa na trojicu aj pozreli, iní ich však odignorovali.
Vybrali si stôl pri jednom z veľkých okien. Byakuya ako správny džentlmen, usadil najprv dámy a potom zavolal na čašníka. Objednali si niečo na pitie a o takú minútku im všetko priniesli.
Netrvalo dlho a jedlo a pitie zo stola zmizlo. Rozhodli sa ísť trochu na čerstvý vzduch.
Vonku bolo nádherne. Pre deti sa tam nachádzali rôzne preliezačky od výmyslu sveta, dospelí mohli zas poklebetiť pri šálke kávy.
"Onee-san, môžem sa ísť odhúpať?" žmurkala očami Rukia.
"Môžeš, ale buď opatrná."
Rukia radosťou vykríkla a rozutekala sa tam.
Medzitým si dvojica sadla na lavičku a znovu rozprúdili debatu, až kým si nevšimli, že Rukii sa nedá rozhúpať.
"Idem za ňou," ponúkol sa Byakuya a následne šiel k húpačke.
Pre Hisanu bol veľký zážitok sa prizerať ako Byakuya húpe jej malú sestričku. Niekto cudzí by si mohol pomyslieť, že je to otec s dcérou. Hisana sa nad tou predstavou len pousmiala. Teraz bola naozaj šťastná. Priala si, aby tento deň nikdy neskončil.

"Pobalené?"
"Áno," zahlásili sestry jednohlasne.
"Dobre, tak môžeme vyraziť," odvetil Byakuya a spoločne zliezli po schodoch.
Hisana sa zastavila pri domácom a spýtala sa ho na cenu, ktorú by mali zaplatiť, no ten jej však povedal, že všetko zaplatil Byakuya.
Hisanu to dosť prekvapilo, ale nedala to na sebe poznať. "Aha, tak to som nevedela. Ale aj tak vám pekne ďakuje za všetko." Uklonila sa a vyšla von za nimi.
"Môžeme ísť?"
"Môžeme," pritakala a vybrali sa na odchod.
Cestou k stanici bola pomerne mŕtva konverzácia, pokým Rukia nezačala ospevovať tento deň, ako jej bolo dobre. Chytila oboch za ruky.
Hisane aj tak stále vŕtalo hlavou, kto vlastne Byakuya je. Nechcela sa ho na to priamo spýtať, no ak nebude môcť inak, urobí to.
Asi o pol hodiny prišli k vlakovej stanici. Práve včas, vlak sa totiž pripravoval na odchod.
Nastúpili si a usadili sa v tom istom vozni a v tom istom kupé ako predtým. Na malú Rukiu o chvíľu doľahol spánok a preto sa uložila spať.
Opäť zostalo mĺkvo. Hisana mala jednu ruku položenú na maličkom stolíku pri okne a druhou hladila sestru. Pozerala von oknom. Krby tu nebol teraz Byakuya, vyzerala by rovnako, ako keď ju prvý krát uvidel.
Na to sa jej jemne dotkol pokožky na ruke a Hisanu to prebudilo zo zamyslenia. Ich pohľady sa stretli. Neodtrhli od seba oči, pokým Hisana neprehovorila. "Kto si?"
"Nerozumiem..."
"Čo si zač?"
"Keď ti to poviem, zmení sa niečo medzi nami?" Naozaj sa jej to spýtal? Nemohol uveriť, že to skutočne povedal.
"Prosím?"
Byakuya zovrel päste. Bol bezmocný. Toto sa mu nikdy nestalo. Nevedel ako sa má v takto situácii zachovať.
Chytil jej ruky do svojich a pritiahol si ju na svoju stranu sedadla, tak aby nezobudil Rukiu.
"Byakuya..." oslovila ho a zobrala jeho tvár do dlaní.
Obaja sťažka dýchali. Ich tváre sa k sebe pomaly približovali až kým sa ich pery nespojili. Ich bozk bol zo začiatku nežný a nevinný, neskôr začal naberať na intenzite.
Vyšli z kupé a Byakuya ťahal za sebou prekvapenú Hisanu. Zaviedol ju k vedľajšiemu prázdnemu kupé. Zavrel za sebou dvere a opýtal sa Hisany: "Chceš to?"
Ona k nemu len podišla, začala mu rozopínať gombíky na košeli.
"Myslím, že to hovorí za všetko," uškrnul sa.
Hisana si zahryzla do pery. Postupne zo seba strhli všetko oblečenie až neskončili úplne nahí.

Po tom ako sa pomilovali, v pokoji zostali ležať. Oči malo otvorené a pozerali sa na hviezdy.
"Nepríde sem niekto?" napadlo Hisanu. Netúžila po tom, aby ich niekto prichytil v tejto intímnej chvíli.
"To ťažko. Ľudia, čo tu boli predtým, vystúpili pred dvoma hodinami na jednom z nástupišti," ubezpečoval ju a pohladil po vlasoch.
Hisana k nemu otočila hlavu a pobozkala ho.
"Čo by si si prial, keby padala hviezda?" chcela vedieť od Byakuyu.
"Čo by som si prial?"
Hisana prikývla a čakala na odpoveď.
"Neviem, povedz prvá ty."
"Ty si hrozný," štuchla ho do rebier. "Tak dobre. Poviem ti to, ale musíš potom musíš povedať aj ty. Ja by som si priala, aby tento vlak nikdy nezastavil. Aby táto chvíľa trvala večne a aby sme boli my traja ako rodina, všetci spolu, pokope a nič nám nestálo v ceste. Teraz si na rade."
"S vlakom to bude ťažké, neviem, či majú toľko paliva," usmial sa.
"Celé si to pokazil," nadurdila sa Hisana.
"Ty môj hlupáčik, samozrejme, že si prajem to isté."
"Bojím sa, Byakuya." Trochu sa pomrvila, na to pokračovala: "Bojím sa, že keď dorazím, zmení sa to."
Byakuya ju tuhšie objal. Pobozkal ju na vlasy a dodal: "Milujem ťa."
"Milujem ťa," zopakovala aj Hisana a preplietli sa im prsty.
Zavreli oči a neskôr tam zaspali. Možno to bola náhoda a možno nie, no práve vtedy jedna hviezda padla.

Hisana vstala ako prvá. Rýchlo sa obliekla a upravila. Byakuya vstal chvíľu po nej.
"Ako si sa vyspala?"
"Ako inak, výborne." Pobozkala Byakuyu na ústa.
"Koľko je vlastne hodín?"
"Osem preč," oznámila mu. "Musím ísť za Rukiou. Nechali sme ju tam celkom samú." Ako to dopovedala, odišla vedľa.
Aj Byakuya sa začal obliekať, lebo asi o pol hodiny budú na mieste. Ešte netušil, čo bude nasledovať, keď vystúpia z vlaku a dosť sa toho obával.
"Ona tam nie je!" vykríkla vyplašená Hisana.
Byakuya dobehol za ňou a mohol vidieť iba prázdne kupé.
"Čo som to za sestru! Nechám ju samú vo vlaku a..." nezmohla sa na slová a začala plakať.
"Šššš, neplač," utešoval ju Byakuya. "Určite ju nájdeme. Sme predsa v pojazdnom vlaku, musí byť len niekde tu."
Pri slove "pojazdný vlak" sa ešte viac rozplakala. V hlave sa jej rodili rôzne katastrofálne závery.
"Ty zostaň tu a..."
"Nemôžem tu len tak zostať a čakať." skočila mu do reči. "Musím ju nájsť. Čo ak sa jej niečo stalo."
"Nie!" povedal rázne. "Zostaneš tu a upokojíš sa. Musí tu niekto zostať, keby sa náhodou vrátila."
Ako si Hisana uvedomila, že má pravdu, ustúpila. Zostane tu, keby sa Rukia vrátila.
Byakuya jej zatiaľ podal fľašu s čistou vodou a keď sa uistil, že sa trochu upokojila, rozbehol sa hľadať Hisaninu sestru.
Prešiel hádam každý jeden vozeň, každučkú miestnosť, no stále nič. Nikde ju nevedel nájsť, z čoho bol zúfalý. Ako sa môže takto ukázať Hisane na oči. Cítil sa za to všetko zodpovedný. Nemal však na výber a vrátil sa k ich kupé, kde netrpezlivo sedela Hisana. Fľašu teraz už dopitej vody mala neustále v rukách. Keď ho uvidela, pribehla k nemu. "A Rukia?"
Byakuya zvesil hlavu a pokrútil ňou.
Keď to vypadalo, že sa psychicky zrúti a padne na zem, začuli Rukiin hlas. Síce slabo, ale predsa. Hlas pomaly silnel, to znamenalo, že sa k nim približovala.
Hisane sa rozšírili oči. Už ju videla, naozaj to bola Rukia. Živá s zdravá. Utekala a s ňou bežal aj nejaký oranžovo vlasý chlapček asi v jej veku. Za nimi bežal ešte čiernovlasý muž s prihlúplym výrazom a ešte divnejším oblečením.
"Aha, tam je moja onee-san, poďme za ňou," zvolala Rukia a malý chlapec ju nasledoval.
Rukia sa ešte viac rozbehla. Hisana si kľakla a načiahla za ňou ruky. Rukia sa zasmiala a skočila jej do náručia. Hisana si svoju sestru privinula k sebe najviac ako sa dalo.
"Onee-san, zaškrtíš ma," hovorila Rukia z posledných síl.
"Vieš, aký som mala o teba strach?! Kde si sa túlala? Toto mi už nikdy neurob, rozumieš?" Hisana sa rozplakala.
Rukia sa od nej odtiahla, a pozrela na ňu smutnými a previnilými očami. "Prepáč mi to."
Sestry sa ešte chvíľu objímali a Hisana sa potom postavila.
"Onee-san, toto je Ichigo," predstavila malého oranžového chlapca stojaceho vedľa nej.
Hisana k nemu podišla a sklonila sa. Nastavila ruku a povedala mu: "Veľmi ma teší."
Ichigo na sa ňu chvíľu len vyjavene díval a potom aj on nastavil svoju drobnú ruku a povedal to isté.
Vtedy sa pridal do rozhovoru aj čiernovlasý muž, ktorý doteraz len dychčal od behu. "Aj mňa veľmi teší, slečinka. Ja som Kurosaki Isshin. A toto tu je môj syn, Kurosaki Ichigo." Každé slova zdôrazňoval a metal pri tom rukami. Jeho syn nad ním zahanbene krútil hlavou. A hlavne, keď začal Hisane náruživo bozkávať ruku. To netrvalo dlho, lebo Byakuya na neho vrhol nenávistný pohľad.
"Tak Ichigo, mali by sme už ísť. Karin a Yuzu sú tam celkom samé, nemali by sme ich ako správny džentlmeni nechávať opustené. Poď," poháňal svojho syna. "O chvíľu vystupujeme." Ichigo nemal na výber, preto ho nasledoval.
"Ahoj Ichigo!" zvolala za ním Rukia a zamávala mu na rozlúčku. "Ešte sa uvidíme."
Ichigo sa otočil, usmial sa a tiež jej odkýval. Potom ho ich nebolo.
"Aj my by sme už mali ísť," po dlhej dobe sa ozval Byakuya.

O pár minút sa vlak zastavil. Všetky dvere sa otvorili a začali z neho vychádzať davy ľudí. Vystúpili úplne všetci, lebo to bola jeho konečná zastávka.
Byakuya vyšiel z vlaku prvý a pomohol Hisane s Rukiou.
"Byakuya!" zvolal niekto.
Keď sa otočil za hlasom, čakalo ho tam nemilé prekvapenie.
"Čo tu robíš? Domov by som prešiel aj sám," odvetil mu.
"Takto vítaš svojho dedka?"
Byakuya sa zarazil. Nebolo to od neho práve najslušnejšie.
"A predsa si nemyslíš, že necháme člena rodiny Kuchiki, aby šiel zo stanice pešo a sám, bez doprovodu," pokračoval Ginrei a ukázal na koč s kočišom.
Hisana pri počutú Byakuyovho priezviska zamrzla. Ani vo sne by ju nenapadlo, že muž, do ktorého sa zamilovala, bude patriť do rodiny Kuchiki. Do rodiny, kam mali ísť teraz bývať aj ona. Ale nie ako Byakuyova budúca manželka, ale ako...
"Tuším si sa zoznámil aj z našou novou chyžnou," ukázal na Hisanu.
Byakuya vytreštil oči. Pozrel na Hisanu a tá len sklopila oči. Obaja vedeli, že to nebudú mať jednoduché.
Potom však nastúpili všetci do koča. Ginrei vedľa Byakuyu a oproti sedeli Hisana s Rukiou. Ginrei stále niečo hovoril Byakuyovi, ale on ho vôbec nevnímal. Ešte stále bol otrasený z toho, čo sa dozvedel. Hisana taktiež bola ticho a držala za ruku svoju sestričku. Nedokázala sa ani pozrieť Byakuyovi do očí, preto sa pozrela buď von oknom, alebo na Rukiu. O chvíľu však Rukia niečo zvolala, ale Hisana ju hneď zahriakla, aby bola ticho. No ona stále ukazovala prstom niekam von. Až potom jej došlo prečo. Pred sebou videla velikánsky dom na obrovskom pozemku. Vyzeral skôr ako nejaký palác, ale bolo to naozaj nádherné.
Keď vystúpili z koča Ginrei hneď poslal Hisanu a Rukiu spolu s ďalšou slúžkou, aby im ukázala cestu do ich novej izby a aby neskôr za ním prešli. Byakuyovi zas povedal, aby ho nasledoval.
"Nemohol by som sa najprv vybaliť? Prídem za tebou o pár minút," navrhol svojmu dedkovi. Ten len prikývol.
Byakuya však nešiel hneď do svojej izby na poschodí, ale zašiel do úplne inej izby. Namieril si to rovno medzi izby služobníctva. Ako našiel dvere, ktoré hľadal, zaklopal a mierne ich pootvoril. Slúžka tam už našťastie nebola a Hisana s Rukiu sedeli na posteli. Pribehol k nim a objal ich.
"Keby som to len tušil..." začal.
"Tak čo? Čo by sa stalo?" pokračovala Hisana.
Byakuya zostal ticho. Tuhšie ich objal a postavil sa. "Nájdem spôsob, ako to celé vyriešim. Pohovorím si s dedkom. Hneď teraz," rozhodol sa.
Na to Byakuya len pobozkal Hisanu, Rukiu pohladil po vlasoch a tak ich nechal v izbe samé. Už sa rozhodol. Ide za ním a vyrieši to. Raz a navždy.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 noe-chan noe-chan | 8. srpna 2011 v 17:14 | Reagovat

Juj, peknučké. Aj, keď som nečakala, že Hisana, bude ich nová chyžná :D
Dúfam, že dopíšeš svoje poviedky. Sú naozaj pekné a vydarené... - teda čo sa týka tých uverejnených, určite :D

2 Sam Sam | E-mail | Web | 9. srpna 2011 v 12:16 | Reagovat

pána, si na FMA namotaná ešte viac jak som bola ja :D a to som si prvú sérku kukla za týždeň :D a sestra po mne hučala, že nie som normálna :D

3 Sam Sam | E-mail | Web | 9. srpna 2011 v 12:34 | Reagovat

oh môj Jashin :D myslím, že viem, čo ten Byakuya chce urobiť :D deda to bude bolieť :D

4 Kachiri:D Kachiri:D | Web | 9. srpna 2011 v 13:14 | Reagovat

v tom vlaku, keď sa Rukia stratila, tak som čakala, že ju nenájdu :D vieš, tak ako to bolo v anime :D ale teda, to, že si so sebou doviedla aj maličkú Jahôdku ma dostalo :D
a mám jednu maličkú otázočku :D bude aj pokračovanie? :D

5 Kachiri:D Kachiri:D | Web | 9. srpna 2011 v 15:50 | Reagovat

myslela som, len som si nebola istá :D v každom prípade, podarilo sa ti to :D

6 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 12. srpna 2011 v 2:06 | Reagovat

to bolo krasne *.* V poslednej dobe som si strasne oblubila tento par a ta poviedka bola uzasna a ked as stratila ta Rukia ja ze kde ju najdu? a ona k nim Ichiho doviedla :D mala Rukia Ichigo to je zlate :3 :D to by ma nenapadlo ze Hisana bude ich chyzna no aspon budu blizko seba :-) toto by chcelo nejaky koniec ako to vyriesil :D :-)

7 Shandris Shandris | Web | 12. srpna 2011 v 9:03 | Reagovat

krásna kapitola :3 ako sa stretli a vychutnávali si tie chvíle spolu pri tom sa spoznávali:)A keď sa Hisane Rukia stratila jooj...ale na koniec to dobre dopadlo a Ichi na to som sa smiala:D Ešte taký mladý a už mu otec robil nervy:D Chúďa Bya keď zistil kto je Hisana a Hisana kto on...verím, že to vyriešil a vše dobre dopadlo^^

8 Rin Amaya Kazuko Kuchiki Rin Amaya Kazuko Kuchiki | Web | 13. srpna 2011 v 18:50 | Reagovat

NÁDHERA...NEMÁM SLOV....miluju pár ByaHisa.....moc povedená povídka :-)<3

9 Orihime Sado Orihime Sado | 6. března 2012 v 15:30 | Reagovat

jeej jaka milucka poviedka :-) a ze Hisana a ich chyzna to ma teda dost prekvapilo :D a Rukia tam bola zlata :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama