Stretnutie, ktoré rozhodlo

24. května 2011 v 15:37 | Rangiku |  Bleach poviedky
Ten názov si nevšímajte :D Nič originálnejšie ma nenapadlo :D Tak túto poviedku - jednorázovku som napísala ešte v čase, keď som písala Internát :D Aby ste sa nečudovali, že prečo tu pridávam poviedku, keď som včera písala, že nemám veľa času :D Je to také kratučké a v podstate sa tam skoro nič neudeje, ale keď už som to mala v hlave :D A dnes ma potešila jedna kamoška zo školy, lebo mi urobila narámok :D A je na ňom napísané "Japan" a z každej strany je japonská vlajka :D Taká som z toho happy :D A je akurát červeno-biely :D Hodí sa mi k tým zvyškom laku, čo mám na nechtoch :D No a ešte ma potešilo, že už konečne vyšla jedna konverzácia z japončiny :D Takže buď si ju pôjdem pozrieť, či ju majú tu v meste alebo si ju pri najhoršom objednám z Martinusu :D


Stretnutie, ktoré rozhodlo

Malé čiernovlasé dievčatko s dvoma malými copíkmi sedelo samo na verande jedného domu a v rukách držalo malú bábiku, ktorá mala na sebe krásne kvetinkové kimono a vlasy mala dlhé, hnedé a zároveň zvlnené. Túto hračku malo dievčatko najradšej. Ani nevedela prečo, no vždy si ju brávala všade so sebou a nepohla sa od nej ani na krok. Vonku sa s ňou hrávala, v noci s ňou spávala a dokonca, keď šli všetci jesť, bábika mala za stolom svoje čestné miesto.
Na to, že dievča bývalo v prvom okrsku západného Rukongaia zvaného Junrinan, malo oblečené len obyčajné béžové kimono, dlhé asi po kolená a s krátkymi rukávmi. Kolená mala často odreté a sem-tam sa objavila nejaká tá modrinka. Veď u detí to bolo normálne a hlavne, keď sa naháňala s chlapcom, ktorý býval tu, spolu s ňou a jeho babkou.
Slnko pomaly zapadalo za obzor. Dievčatko sa veľmi rado dívalo na tento krásny výhľad. Zatvorila oči a snívala pri tom o rôznych veciach. Svoju bábiku posadilo tak, aby aj ona mohla sledovať túto nádheru.
"Dieťa moje," oslovila ju starenka. "Poď sa najesť, určite si už vyhladla."
"Hneď, babi," odvetilo dievča, no ani okom nemrklo. I naďalej ich nechala zatvorené a teraz sa zhlboka nadýchla.
Babka sa vrátila dovnútra a nechala dvere otvorené. Spoza nich vykúkali dve veľké tyrkysové oči malého bielovlasého chlapca. Bol ešte nižší ako ona, ale to mu neubúdalo na drzosti. Mal v obľube neustále dievčaťu robiť zle a provokovať ju. A teraz mal ďalší plán, ako ju naštvať.
A hneď to začal aj uskutočňovať. Pribehol k nej a z rúk jej vytrhol obľúbenú hračku. Pokým sa dievča spamätalo, on už mal poriadny náskok. Zrazu však zastal a zvrtol sa.
"Ak ju chceš naspäť, musíš ma najprv chytiť," zakričal po nej a pri tom mával bábikou. "No mala by si si pohnúť, lebo by sa jej mohlo ešte niečo stať," varoval ju a vzal do rúk bábikinu hlavu a naznačil jej vykrútenie.
Dievča, keď to videlo, čo zamýšľa s jej milovanou bábikou, vykríklo. Rozbehlo sa za chlapcom a volala na neho: "Shiro-chan, Shiro-chan, daj jej pokoj! Neurob jej nič!"
Chlapec bol však o dosť rýchlejší. Chvíľu sa naháňali pred domom, no malý Toushiro si zmyslel, že by ju mohol nalákať aj do mesta, tam ho určite nechytí.
"Ach, tie deti," krútila hlavou Toushirova babka a nešťastne pozrela na prestretý stôl a isto už vychladnutú večeru. Obe deti už teraz videla len z diaľky.
Toushiro sa premával dlhou a širokou ulicou a dievča za ním ledva stačilo utekať. Ľudia na nich škaredo zazerali, čo to robia, akú neplechu. Chlapec ešte zrýchlil a okoloidúcich skoro prevalcoval. Utekal, utekal a nezastavoval sa. Pozrel sa dozadu, lebo sa chcel ubezpečiť, či to dievča nevzdalo. Presvedčil sa, že svoju bábiku ani za svet neopustí.
Uškrnul sa a nazad sa otočil. Pred ním sa znenazdajky objavil jeden stánok s jedlom. Nestihol to ubrzdiť a vrazil do neho plnou silou.
"Decká jedny nevychované! Už ste sa načisto zbláznili?! Chlapče, toto všetko dám tvojim rodičom preplatiť!" rozkrikoval sa majiteľ stánku. "Ako sa voláš?"
"Shiro-chan, si v poriadku?" Dobehlo za ním dievča a ledva dychčalo.
"Samozrejme, že mi nič nie je!" odvrkol.
Vtedy si všimol, ako dievča načahuje ruku po bábiku. Nenechal jej ju vziať, stihol ju vziať do ruky on a postavil sa spod trosiek stánku. Opäť sa rozutekal preč.
Majiteľ sa ešte nejakú dobu rozkrikoval, ale nikto ho už nepočúval, len pár ľudí naokolo krútilo neustále hlavami.
Chlapec s dievčaťom bežali popri rieke a vtedy Toushiro prudko zabočil doprava na mostík, ktorý viedol skrz rieku. Prebehol ním a zmizol z dohľadu. Dievča na mostíku zrýchlilo, aby ho dostihlo, no potklo sa. Padlo na zem a škaredo si odrelo kolená. Začalo nariekať a trelo si oči. Posadila sa na kraj mostíka tak, že jej nohy viseli a chodidlá sa jej dotýkali hladiny rieky. Snažila sa vymyť špinu s kolien. Neprestávala pri tom fňukať. No teraz len tak potichučky, až pokým neuvidela niečí tieň. Strnula a vyvalila oči. Cítila, že už na jej chrbát nedopadajú posledné lúče zapadajúceho slnka. Zostalo jej zima a striasla sa.
Dotyčný na ňu prehovoril veľmi pokojným a vyrovnaným hlasom: "Zranila si sa?"
Dievča sa sekano otočilo smerom k nemu. Stál tam pomerne vysoký muž, s hnedými vlasmi, ktoré mu voľne padali do tváre a jeho hnedé oči sa ukrývali pod okuliarmi s čiernym rámom.
Až potom si všimla jeho oblečenie. Jeho čierne kimono mal z väčšej časti zakryté bielym plášťom s dlhými rukávmi. Uvedomila si, kto pred ňou stojí. Bol to shinigami a nie hocijaký, ale dokonca kapitán. Vedela to, lebo už počula o trinástich jednotkách dvornej stráže a ich preslávenými kapitánmi. A práve ona stále alebo lepšie povedané sedela pred jedným z nich. Bola nim natoľko uchvátené, že nemohla od neho odtrhnúť oči, fascinovane na neho hľadela. Z jej snenia ju vyrušila jeho opätovná otázka,
"Ah, á-áno, ale nič to nie je," milo sa usmiala a zakryla si svoje zranené kolená.
Muž sa k nej zohol a vzal si do rúk jej maličké a chudunké ruky.
"Ukáž, vyliečim ťa," povedal a ruky dievčaťa priložil vedľa kolien a začal ju liečiť.
Videla len svetlo vchádzajúce z jeho rúk a miznúce modriny a odreniny. O chvíľu bolo všetko preč, aj bolesť prešla.
"Lepšie?" spýtal sa muž.
"Áno, ďakujem veľmi pekne," slušne sa poďakovala a prekvapene prezerala svoje ruky z jednej aj druhej strany.
"Tak to je dobre a už neplač. A ako sa vlastne voláš, dievča?" zaujímal sa.
"Hinamori Momo, pane," predstavila sa bez zábran.
"Hinamori, musíš byť silné dievča a nenechať si od ostatných a ani od seba samej, aby ti ubližovali," poradil jej a z líca jej utrel poslednú slzu, ktorá tam zostala a pomohol je vstať na nohy.
Momo prikývla na súhlas a usmiala sa.
"Kapitán Aizen, mali by sme už ísť," ozvalo sa vedľa nich.
Momo sa mykla, lebo nečakala, že ich niekto vyruší. A vlastne doteraz si ani len nevšimla, že by niekto vedľa nich stál.
"Hneď idem, Gin," odvetil mu a znova sa obrátil ku Hinamori.
Tá stihla spozorovať iba toľko, že jeho podriadený, má strieborné vlasy, zavreté oči, široký úsmev na tvári a rovnaké čierne kimono ako kapitán Aizen. No však bez bieleho kapitánskeho plášťa, namiesto toho mal okolo pravého ramena priviazaný odznak jednotky. Bol na ňom číslo jednotky - päťka a pod tým konvalinka.
"Pamätaj, čo som ti dnes povedal." Pohladil ju po vlasoch a dodal: "Určite sa ešte stretneme, Hinamori."
"Ďakujem, pane," uklonila sa s vďakou Hinamori.
"Môžeš mi hovoriť kapitán Aizen," povedal jej a vydal sa na odchod.
Kapitán Aizen šiel ako prvý a za ním sa vybral jeho podkapitán. Prešli aj okolo Toushira, ktorý sa vynoril odniekiaľ a obaja zašli za roh.
"Čo sa tak škeríš?" opýtal sa Momo, keď k nej pribehol.
"Nič! Len som sa už rozhodla," usmievala sa i naďalej. "Stanem sa shinigami!" vyhlásila.
"Shinigami?" vypleštil oči Toushiro. "Čo si sa zbláznila?!"
"Nie, ale chcem byť ako on," vzdychla od šťastia.
"Ak myslíš tých dvoch, čo pred chvíľou odišli, tak si radšej dávaj na nich pozor. Nepáčia sa mi, určite majú niečo za lubom," skonštatoval Toushiro.
"Naopak, kapitán Aizen bol veľmi milý a pomohol mi, vieš? A ty len žiarliš, že bude zo mňa shinigami, lebo aj ty po tom túžiš." Naschvál mu vtisla bozk na líco a vzala mu z rúk svoju bábiku.
"To je blbosť!" ofrkol. "Ja sa nikdy nestanem nejakým blbým shinigami! A ty len vymýšľaš a o chvíľu ťa to omrzí, uvidíš."
Momo sa nadurdene otočila.
"Poď, babka sa už o nás bude určite báť." Ťahal ju za ruku.
"Áááá," zjačala, lebo ju silno strhol. "Dávaj pozor, Shiro-chan."
"Už som ti sto krát povedal, aby si mi tak nehovorila." A stále ju ťahal za sebou.
Bola naozaj šťastná a nemohla si Aizena vyhodiť z hlavy. Neustále na neho myslela. Spokojne sa usmievala, svoju bábiku si pritisla k hrudi a nechala sa unášať.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 noe-chan noe-chan | 24. května 2011 v 18:33 | Reagovat

Nooo, pekné... ľúbilo sa mi to... :) Toushiro aké drzé, malé chlapčisko... :P zlatééé :D

2 Kachiri:D Kachiri:D | Web | 24. května 2011 v 21:34 | Reagovat

ten názov je náhodou fajnový :D kompletne sa mi to páčilo :D hlavne Shiro-chan :D taký krpatý a už aký vychcaný :D

3 bleach-svet bleach-svet | Web | 25. května 2011 v 14:45 | Reagovat

prosím mrkla by si na muj blog? je to nový svět na Bleach, děkuju :D

4 Sam Sam | E-mail | Web | 25. května 2011 v 22:19 | Reagovat

skoro ma o zem drblo! :D kks, Aizen zas nejaký mental rape :D tie jeho plány do ďalekej budúcnosti... :D

5 Shandris Shandris | Web | 27. května 2011 v 19:29 | Reagovat

to bolo milene...:3ach ten aizen...nedá  hinamori pokoj....:D:D a tou jaky provokatér:D

6 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 29. května 2011 v 13:46 | Reagovat

boze aky zlaty boli Momo so Shirom ale ten Aizen... boa byt na jej mieste slahnem do neho tu babiku aj keby bola moja oblubena a skrikom by som usla kade lahsie aj by som do tej vody skocila keby to bolo nutne xDD

7 Orihime Sado Orihime Sado | 6. března 2012 v 15:11 | Reagovat

pekna poviedka :-) a Toushiro jaky drzy... :-D chuda Momo ze sa musela stretnut s Aizenom uz ked bola mala :D  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama