Už len spomienky

13. prosince 2010 v 17:34 | Rangiku |  Bleach poviedky
Tak som sa rozhodla, že sem nakoniec pridám tú poviedku, ktorú už predtým spomínala Rukia, že mám rozpísanú. Neviem, ako sa mi ju podarilo dať dokopy, keďže v podstate nemám moc času, ale podarilo sa :D Nie je nič moc, tak neviem, či sa bude niekomu páčiť. Je trošku taká smutnejšia, ale dúfam, že vám nenavnadím depresiu. Ale to určite nie :D To by bolo asi tak všetko. Jedine, čo by som vám k tomu ešte napísala je to, že som v tej poviedku musela trošku posunúť čas. Ale len o pár rokov :D :D Nie je až tak dlhá :D A čo máte nového? Ja mám akurát, tak niečo strateného :D V sobotu sa mi podarilo stratiť peňaženku. To som šikovná, čo? A ešte ktomu som tam mala aj občiansky. Takže dnes bola návšteva u policajtov. Dúfam, že ste mali lepší víkend než ja.


Už len spomienky

O 20 rokov

Všetci zo Spoločenstva duší dnes nepracovali. Dnes bol deň, kedy si všetci spomínali na tých, čo už neboli medzi nimi. Teraz povinnosti išli bokom, do ľudského sveta sa posielali shinigami iba vo výnimočných situáciách. Bol 2. november - Deň duší.
Vrchný kapitán Yamamoto sedel ako zvyčajne vo svoje pracovni spolu so svojím podkapitánom
Sasakibem. Oni nechodili na hroby ako ostaní, vybavovali papiere, ako každý iný deň. Len večer, kedy sa konala slávnosť na počesť tohto pripomienkového dňa, prišli medzi ostatných a uctili si pamiatku zosnulých.

Na cintoríne, ktorý sa nachádzal na okraji Seireitei, boli skoro všetci kapitáni a podkapitáni. Členovia jednotiek taktiež nechýbali.
"Kapitán Komamura," oslovil ho Hisagi. "Myslíte si,
že kapitán Tousen, bol poslaný naspäť do ľudského sveta, tak ako iní, aj keď bol spolovice hollow?"
"Hisagi, zapamätaj si. Každá zomretá duša v Spoločenstve duší je poslaná do ľudského sveta a znovuzrodená ako nový človek," odpovedal mu.
Hisagi toto už dávno vedel, lebo sa to učili v Shinigami Akadémii, niekedy v prvom alebo druhom ročníku. Vedel aj, že to nebola úplná odpoveď, ale nechcel sa znova vypytovať. Radšej to nechal tak. Komamura mu asi nechcel povedať pravdu, aj keď ju dobre vedel.

Kúsok od nich boli Toushiro s Hinamori. Boli pri hrobe jeho dávneho kamaráta z Akadémie - Kusakovi. Toushiro kľačal a len tak pozeral do zeme. Momo mala ruku na jeho pleci.
"Shiro, nebuď smutný," tíšila ho Hinamori. "Každý rok, keď sem ideme, tak máš takú skleslú náladu. On by to určite nechcel. Ja viem, ako to celé bolo. Tak sa preto netráp."
Toushiro na ňu pozrel. Hinamori si myslela, že jej už niečo zlé povie, keď videla jeho výraz tváre, ale potom sa na ňu len usmial a povedal: "Máš pravdu, ďakujem. Mali by sme ešte navštíviť babku." Len, čo to dopovedal, tak sa zdvihol zo zeme a spolu odkráčali k ďalšiemu hrobu, ktorý nebol až tak ďaleko. Toushiro sa ešte raz pozrel na hrob svojho priateľa, chvíľu sa len díval a potom dobehol Hinamori, ktorá medzitým už bola ďalej.

Rukia s Byakuyom práve vchádzali na cintorín a niesli honosnú kyticu a veľký červený kahanec. Všetky oči sa upreli práve nich. Byakuya šiel ako prvý,
bradu mal vztýčenú ako vždy, za ním hneď cupitala Rukia, ktorá sa obzerala všade naokolo.
Prešli celú uličku až neprišli skoro na koniec a zastali pri jednom hrobe.
"Hisana Kuchiki," prečítal Byakuya.
Rukia prišla bližšie a tiež dodala: "Sestrička."
Byakuya, ktorý mal v rukách kyticu, zobral z vázy tú starú zoschnutú a vymenil ju za túto.
Rukia položila kahanec na stred hrobu a zapálila sviečku vo vnútri. Zostalo ticho. Obaja uprene hľadeli na hrob, nikto sa neodvážil nič povedať. Len tam tak stáli.

Na druhom okraji cintorína boli tiež hroby a práve tam stál Kira. Vedľa neho bola aj Rangiku a obaja sa modlili nad hrobom.
"Kira, ak chceš, môžeš už ísť na hrob svojich rodičov. Viem, že ťa tam rodina čaká, ja to tu zvládnem," odvetila Rangiku nie veľmi presvedčivo.
"Si si istá?" opýtal sa jej. "Viem, že som ti sľúbil, že sem pôjdem s tebou, ale keď toto do toho prišlo."
"To nevadí. Len pekne choď," povedala ako starostlivá mama.
"Nepotrvá to dlho. Budeš ešte tu?" potom sa trocha zarazil, lebo si uvedomil, čo vlastne povedal.
Odkedy Gin zomrel a každoročne bol tento deň, Rangiku tu presedela celé hodiny. V prvých rokoch bola na tom veľmi zle. Potom sa to trošku upravilo, ale to, že tu bola celé hodiny, zostalo dodnes.
"Ja tu budem určite," len dodala ako samozrejmosť.
Kira jej to už dlho vyhováral, aby sa netrápila, že takto sa len ničí a je to celé ešte horšie, ale Rangiku nikoho nepočúvala a bola tvrdohlavá. Nechodila ani na slávnosť, ktorá sa konala večer, lebo to brala, ako by oslavovali, že sú mŕtvi.
Kira tam ešte chvíľu pobudol a po troch minútach sa rozlúčil s Rangiku so sľubom, že sa sem ešte vráti.

Medzitým

V dvanástej jednotke tento sviatok nijako neoslavovali a ani nechodili na hroby, takže sa u nich pracovalo. Kapitán Kurotsuchi práve nalieval ružovú tekutinu do skúmavky, keď v tom Hiyosu, jeden z členov dvanástej jednotky vykríkol: "NIE!"
"Čo sa deje?" spýtal sa vystresovaný Mayuri, lebo si myslel, že jeho podriadení zase niečo pokazili na jeho novom výskume.
"V ľudskom svete sa objavil človek s vysokým duševným tlakom. Môžem dokonca povedať, že je na úrovni kapitána. Možno aj vyššie!" odpovedal mu.
"V ktorom meste to je?" začal sa hneď zaujímať s pomyslením, že by to mohol byť jeho nový výskumný objekt.
"V Karakure."
"To bude určite zástupca shinigami, Ichigo Kurosaki. Alebo aspoň niekto s jeho rodiny. Načo mi hlásite takéto banálnosti," rozčuľoval sa Mayuri.
"Nie, pane. Na monitore sú ukázané duševné tlaky aj týchto ľudí, ale tento duševný tlak je niekoho iného," popritom ukázal na štyri červené bodky, ktoré predstavovali Ichiga, Isshina, Karin a Yuzu. Ďalšia bodka bola modrá a predstavovala neznámeho.
Práve do miestnosti vstúpila Nemu a milo sa svojho kapitána opýtala: "Kapitán, potrebujte odo mňa niečo? Dali ste ma zavolať."
"Poď sem, ty hlupaňa. Okamžite mi dones moju potrebnú výbavu a pošli pekelného motýľa do prvej jednotky. Potrebujem sa spojiť s vrchným kapitánom," rozkázal jej.
"Ale, kapitán, dnes sa neprac..," nedokončila.
"Hlupaňa, okamžite urob, čo som ti povedal! Lebo ak to neurobíš, tak s teba urobím ďalší výskumný materiál, pre môj nový výskum!"

"Ďakujem za prijatie, vrchný veliteľ," Mayuri sa snažil byť aj zdvorilý, keď išlo o vec, ktorú chce za každú cenu dosiahnuť. Pre to urobí čokoľvek.
"Tak, povedz mi, čo je vo veci," začal Yamamoto.
Mayuri mu všetko vyrozprával, ako sa v Karakure objavil zvláštny duševný tlak a že nepatril nikomu z rodiny Kurosaki. Nakoniec dodal, že by chcel toto osobne preskúmať, alebo by tam poslal niekoho zo svojej jednotky.
"Zavolaj mi kapitána Hitsugayu!" prikázal Yamamoto Sasakibemu.
Myurimu netrvalo dlho, kým prišiel na to, čo veliteľ týmto chce dosiahnuť. Dobre vedel, že v poslednom čase sa jeho jednotke moc nedarilo vo výskume a veľa krát mu za to Yamamoto vynadal. Vedel, že mu teraz moc nedôveruje a preto chcel poslať do sveta živých niekoho iného.
Otvorili sa dvere a dnu stúpil Hitsugaya. Vôbec nechápal čo sa deje a jeho výraz to dával najavo.
Hneď sa na to aj spýtal: "Môžem vedieť čo sa deje? Ja som bol v tom, že dnes sa nemá pracovať a teraz ma sem zavoláte, že je to veľmi.." nedokončil, lebo mu skočil do reči Yamamoto.
"Ide o veľmi dôležitú vec, ktorú treba okamžite riešiť. Preto 10.jednotka bude dnes povolaná do sveta živých, aby to celé vyriešila."
"A prečo práve 10.jednotka? Nemôžte zavolať nejakú inú jednotku?" Spýtal sa Toushiro, lebo nechcel ísť dnes nikam, hlavne preto, že mal ísť na hrob ešte svojej babke. A, samozrejme, myslel aj na Rangiku. To nebude dobré.

"Čooo?!" zjačala Rangiku na Toushira, keď jej oznámil, že majú ísť do ľudského sveta.
"Môj nápad to nebol, tak na mňa láskavo nekrič!" kričal po nej aj on.
"Nemohli dať inú jednotku. Prečo tam nejde dvanásta? Tí sú tu na to. A ešte k tomu práve dnes," Rangiku zosmutnela ešte viac.
"Príkazy sa musia plniť, takže sa priprav, za hodinu vyrážame. Stretneme sa pri bráne Senkaimon."
Toushiro odchádzal preč, no ešte sa na chvíľku zvrtol a dodal: "Rangiku, je mi to ľúto." Povedal iba toto, lebo si myslel, že to zahrňuje všetko, čo by chcel povedať. Bolo mu ľúto, že ani on nemohol ísť na hrob svojej babky. Bolo mu ľúto, že ani Rangiku nemohla byť teraz na hrobe svojho milovaného. A bolo mu ľúto aj to, že sa v poslednej dobe často hádali. Nedá sa povedať, že predtým by sa nehádali vôbec, ale tentoraz to bolo o niečo inom. Tieto hádky boli zraniteľnejšie a už to nebolo také ako predtým.
Rangiku zostala stáť sama pred cintorínom, kde sa teraz rozprávala so svojím kapitánom. Chvíľu sa dívala na kapitána, ako odchádza preč a potom sa spustila na zem a začala plakať. Aj jej toto všetko bolo ľúto. Toto nebola ona. Kde je tá veselá osôbka, ktorá sa vždy usmievala, trávila čas so svojimi priateľmi a rozčuľovala svojimi hovadinami kapitána?
Musí sa to zmeniť, pomyslela si.

Rangiku už stále pred bránou Senkaimon, keď Toushiro tiež dorazil na miesto.
"Kapitán, chcela by som sa ospravedlniť. Viem, že som bola strašne odmeraná, neplnila som si svoje povinnosti podkapitána a celkovo sa so mnou nedalo vydržať. Ale od teraz sa to zmení," ihneď vychrlila Rangiku na Hitsugayu.
On sa iba na ňu zadíval, či to myslí vážne a potom iba pritakal. Nepovedal nič, iba v tom zmysle, že už sa musí ísť a potom to doriešia.
Strážcovia otvorili veľkú bránu, ktorá viedla do ľudského sveta. Už boli pri Rangiku a Toushirovi aj dva pekelné motýle, ktoré ich mali sprevádzať.
Obaja sa teda rozutekali, aby túto misiu mali čo najskôr za sebou.

Po nejakom čase, za ktorý prešli bránou sa brána otvorila a objavili sa v meste Karakura.
"Karakura?" opýtala sa zmetene Rangiku. "O tom ste mi nič nepovedali," povedala karhajúco.
"No na tom som akosi zabudol." Toushiro sa tváril akoby nič a vybrali sa spoločne na miesto, kam mali určené - Karakurská vysoká škola.

Keď dorazili na miesto začali sa obzerať všade na okolo. Boli tam, kde mali byť, ale necítili nijaký zvláštny duševný tlak.
"Myslím, že tu nič nie je podozrivé. Asi sa Mayuri zmýlil," začala hneď Rangiku vyvodzovať závery.
Toushiro vybral z vrecka svoj mobil a začal doňho niečo ťukať. Po chvíli mu mobil dva krát zapípal a na displeji sa mu ukázala modrá bodka, ktorá predstavovala ten zvláštny duševný tlak.
"Mal by tu byť," oznámil.
Obaja sa obzerali okolo seba, kto je ten človek.
"Áno," ozval sa hlas za nimi s osaka prízvukom.
Tento hlas veľmi dobre poznali a len vyvalili oči.
"Už musím ísť," pokračoval neznámy vo svojej konverzácií so svojimi spolužiakmi. "Zajtra sa uvidíme v škole."
To nie je možné,
pomyslela si Rangiku.
Ale jediný, kto to mohol byť je...
Toushiro a Rangiku sa obrátili, aby sa presvedčili, či dobre počuli a len nesnívajú.
Potom ako sa Gin rozlúčil so svojimi priateľmi, tak sa vybral domov. Prešiel okolo nich a vôbec nedal najavo, že by o nich vedel. Prešiel bez toho, aby sa na nich pozrel.
...Gin, pri pomyslení na to meno, ju zabolelo pri srdci. Nechápala, čo sa to deje.
Stáli ako obarení a dívali sa za Ginom.
"Ale ako...?" nevedel na to prísť ani Toushiro.
Duša Shinigamiho, ktorý zomrie je síce poslaná do ľudského sveta, ale nemala by mať toľko duševného tlaku.
"Zvláštne," dodal po svojom uvažovaní.
No Rangiku začala zrazu plakať. Plakala a plakala, Toshiro sa ju snažil utešovať a posadil ju na lavičku, ktorá bola hneď vedľa nich. Medzitým písal správu do Spoločenstva duší.
Pri tom si ani nevšimli, že Gin sa medzitým zastavil a obrátil sa. Uprene sa na nich díval. Cítil, že ich pozná, ale nevedel odkiaľ.
Rangiku zdvihla hlavu a utrela si slzy z líc a pozrela smerom ku Ginovi. On sa hneď odvrátil a kráčal ďalej.
"On nás vidí," neznelo to ako otázka, ale iba ako konštatovanie, po ktorom sa zdvihla z lavičky.
Gin nenápadne zrýchľoval a keď zašiel za roh, hlboko si vydýchol a oprel sa o múr.
Kto boli tí ľudia?
pýtal sa sám seba.
Mali na sebe to isté čierne kimono, ako tí predtým. A na chrbte mali aj meč. To je dosť zvláštne. Boli ako z iného sveta.
Vtedy sa pri ňom zjavili Tousiro a Rangiku.
"A-ako ste to spravili?" čudoval sa Gin. "Vlastne to je jedno. Dajte mi všetci pokoj. Stále vidím niekoho od vás a chodia tu aj akési čudné obludy. A viem, že ich okrem mňa nikto nevidí a ani nepočuje." Po tomto sa vybral preč, ale Rangikin hlas ho zastavil.
"Gin, naozaj si ma nepamätáš?"
Ostalo úplne ticho. Ginovi prebehol obraz z minulosti. Z minulosti, ktorú si žiaľ nepamätal.
Po chvíli však Gin odpovedal: "Nie." Zahryzol si do pery a už sa chystal znovu ísť preč, ale ešte sa obrátil a odvetil: "Ale viem, že si v mojom minulom živote existovala."
Gin bol z toto všetkého zmetený a ani sa nečudoval, že tá žena poznala jeho meno.
Keď prechádzal cez cestu, bol taký rozrušený, že si nevšimol auto, ktoré sa rútilo priamo na neho. Bolo počuť len škripot bŕzd.
Mladý študent, ležal na zemi, celý od krvi.
Jeden muž pribehol k nemu a skúsil mu na krku tep. Pokrútil hlavou a smutne povedal: "Je mŕtvy."
Okolo neho sa zhŕklo niekoľko ľudí, ktorí boli nablízko. Niektorí začali plakať, iní to len komentovali a ďalší krútili hlavami.
Rangiku sa skláňala nad Ginovým mŕtvym telom. Opäť sa musela pozerať, ako jej milovaný zomiera v jej náručí. Musela sa pozerať ako jeho ľudské duša putuje do neba. Do Spoločenstva duší, kde sa teraz stretnú.
Stretneme sa tam.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 klarinqqqa2 klarinqqqa2 | Web | 13. prosince 2010 v 17:50 | Reagovat

Dobrá povídka, povedená :-)  :-)  Kde jste se dívaly na ty deníky? Kdyžtak bych se na to podívala... :-)  :-)

2 Sam Sam | E-mail | Web | 13. prosince 2010 v 22:43 | Reagovat

ten Hisagi mi s Komamurom prišiel ako otec so synom :D "A oci?" :D ešte sa mali držať za ručičky, to bolo také zlaté :D inač, myslím, že keď duša zomrie, tak sa nereinkarnuje, len sa zmení na tie duševné častice, čo tvoria Seireitei... Ale celkovo sa mi to nepáči. Mŕtvy človek podľa mňa zomrieť nemôže. A basta. :D

3 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 13. prosince 2010 v 23:40 | Reagovat

nadherne :-) naozaj krasa ale ja som pri tom strasne plakala :-( hned na zaciatku ako si vsetci na pri hroboch uctievali pamiatku na svojich blizkych a potom ten koniec... a este ja sprosta som si dookola pustala pesnicku Louder Than Thunder od The Devil Wears Prada  akurat taka deprimuja piesen ktoru vzdy pocuvam ked som smutna a vzdy pri nej potom plaem xD krasne naozaj nemam slov...

4 Rukia & Rangiku Rukia & Rangiku | E-mail | Web | 14. prosince 2010 v 12:01 | Reagovat

Rukia: bolo to krásne, také smutné..ja sa v takých príbehoch vyžívam, poznáš môj názor :D keby všetci boli šťastní, nebola by v tom realita :D jednuj jedinú vec by som ti vyčítala a to je tých 20 rokov a ty vieš prečo :D  :D ale keď už sme si to navzájom vytíkali aspoň si nie sme nič dlžné :-)

5 noe-chan noe-chan | 14. prosince 2010 v 16:29 | Reagovat

Kráááásne, :-) strašne pekná poviedka... chudák Gin, ešte koľkokrát musí zomrieť? hehe :-) veľmi sa mi to páčilo.... nemám slov... :-)

6 Kachiri:D Kachiri:D | Web | 16. prosince 2010 v 21:34 | Reagovat

úžasná poviedka :) taká dojemná:) inak, páči sa mi ten Kubov systém, že keď človek zomrie, dostane sa do spoločenstva (v lepšom prípade) a keď zomrie tam, vráti sa späť do skutočného sveta :) podporuje to kohosi teóriu (strašne sa mi páčila ale neviem kto ju povedal:D či niekto v Bleach alebo kde), že vzťahy medzi dušami nepotrhá ani smrť, to znamená, že v budúcom živote budete mať za rodičov, najlepších priateľov ( a všetci ostatní počnúc spolužiakmi, končiac nenávdenými ľuďmi, do toho patria samozreje tiež), tie isté duše ako ste mali v tomto živote :) neviem to vysvetliť inak :D

7 Orihime Sado Orihime Sado | 21. října 2011 v 17:50 | Reagovat

pekna poviedka a som rada ze s polovice skoncila dobre :-) dojemne :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama