Skutočnosť alebo sen?

24. září 2010 v 12:58 | Rukia |  Bleach poviedky
Ahoj, tak sa mi sem predsa len podarilo na chvíĺu dostať, ale oficiálne sa tu aj tak objavujem až pondelok, takže som tu len na skok. Strašne ma to zožiera, lenže nemám na výber. No a ešte vám sem pridám jednu moju storočnú poviedku. A je to prvé, čo som dopísala do konca. Ja mám vždy milión nápadov, ale nikdy nič nedopíšem, lebo rozmýšľam rýchlejšie ako píšem a potom sa mi už nehce :D No, niežeby to bolo bohviečo, ale aspoň sa tým na chvíľu zabavte :)


Skutočnosť alebo sen?

Rangiku vypadlo z rúk pero. Odsunula kopu papierov a zložila si hlavu na stôl.
"Hotovo, kapitán," zafučala v nádeji, že bude môcť konečne vypadnúť. Toushiro, ktorý stál vedľa nej a pozorne sledoval každý jej pohyb, pokrútil hlavou.
"Nie, ešte nie. Tieto boli z minulého mesiaca. Ešte ti tam zostali tie z tohto mesiaca." Prstom ukázal na ďalšiu hromadu papierov. Rangiku nenávidela tieto papierovačky a neustále sa im vyhýbala. Vďaka tomu sa jej tie papiere potom len hromadili a hromadili. Aj preto si ju Toushiro odchytil, usadil na stoličku a donútil ju konečne vypísať ich. Tiež musel pri nej stáť a dávať na ňu pozor, aby zase raz nezdrhla.
"Budem mať na rukách pľuzgiere," sťažovala sa Rangiku.
"Nediskutujem, Matsumoto," rozhodol Toushiro a prisunul jej papiere.

Kým Rangiku skončila, slnko už zapadlo.
"Fajn, tak už môžeš ísť domov." Zdalo sa, že Toushiro je už konečne spokojný. Otočil sa a kráčal preč.
"Som mŕtva. Ako by som mohla ísť domov?" vzdychla Rangiku.
Toushiro sa ešte zastavil vo dverách a usmial sa. Potom odišiel. O nejakú chvíľu sa pobrala domov aj Rangiku. No čo už, zajtra si to vynahradí. Zavolá si Kiru a Hisagiho, možno sa spolu zase opijú. Dnes odviedla veľký kus práce, to znamenalo, že minimálne najbližšie štyri mesiace sa tomu bude musieť vyhýbať.

Keď sa Rangiku dotrepala domov, jej prvé kroky viedli rovno do kúpeľne. Napustila si vaňu, naliala do nej penu, vyzliekla sa a vkĺzla do vody. Rozhodne jej to prospelo, aspoň taký mala pocit. Bol to pre ňu náročný deň. Vyliezla až vtedy, keď vyprchali všetky bublinky a voda už bola studená. Zamotala sa do uteráka, potom si obliekla tenučkú nočnú košieľku s hlbokým výstrihom. Vošla do spálne a klesla na posteľ.

Niekedy v strede noci sa zobudila, ale nevedela prečo. Zakrútila sa jej hlava, tak šla do kuchyne a vzala si pohár vody. Keď sa napila, vrátila sa do spálne. Trochu sa zapotácala. Oči si jej už pomaly privykli na tmu. Vtedy si všimla, že jedno okno je otvorené. Dnu povieval studený nočný vánok, ktorý vlnil závesy. Rangiku si dobre pamätala, že predtým ako išla spať, boli všetky okná zatvorené.
Prudko cúvla a do kohosi narazila. Chcela vykríknuť, ale zakryl jej rukou ústa.
"Čššš, že by si už na mňa zabudla?" zasmial sa.
Ten hlas spoznala okamžite, i keď ho nepočula už tak dávno. Prudko sa mu vytrhla a potom sa k nemu zvrtla.
"Gin." Tak predsa je to on. Gin Ichimaru. Nevedela, či sa má tešiť alebo plakať. Usmieval sa na ňu a oči mal tuho zavreté.
"Čo tu robíš?" spýtala sa Rangiku.
"Chýbala si mi," zašepkal, "aj Aizen musí spať, tak som sa šiel prejsť." Spokojne sa usmieval, akoby ho nič na svete neštvalo.
"Prečo?" Rangiku len nechápavo otvorila ústa.
"Čo prečo?"
"Prečo... prečo." Nepamätala si, čo sa ho chcela spýtať. Bolo pre ňu ťažké normálne rozmýšľať, keď sa na ňu díval.
Gin si všimol, že sa jej podlamujú kolená, tak ju jemne potisol k posteli a usadil ju naň. Potom si sadol vedľa nej. Trochu sa od neho odtiahla a ďalej naňho upierala veľké vyvalené svetlo belasé oči. Rukami jej jemnučko zovrel zápästia. Mykla sa.
"Prečo so mnou bojuješ?" chcel vedieť.
"Stojíme proti sebe, na opačných stranách. Nemali by sme byť nepriateľmi?" zvažovala Rangiku.
"Nemusí to tak byť. Rangiku... ty sa ma bojíš?" Zdalo sa, že ho to trápi.
"A mám dôvod sa ťa báť?"
"Nie. Nie, ty nie."
Sklonil k nej hlavu. Cítila na tvári jeho teplý dych.
"Dokedy zostaneš?" vytisla zo seba.
"Dlho nemôžem," zahundral a potom sa znovu usmial. "Tak mi prezraď: Ako si sa tu zatiaľ mala?"
"Načo ti to je?" opýtala sa podozrievavo. Zasmial sa.
"Neboj sa, neprišiel som špehovať. Len som chcel vedieť, ako sa máš."
"Je mi za tebou smutno," pripustila tónom, ako keby sa priznávala k vražde.
"To mi je ľúto. Ale teší ma, že si ma úplne nezavrhla."
"Nemyslím, že by sa to vôbec dalo," usúdila Rangiku.
"Hneváš sa, že som odišiel?" vyzvedal ďalej Gin.
Rangiku zaváhala a zahryzla si do pery. "Áno. Trošku."
"Ale neprezradíš ma, však nie?"
"Ako by som mohla? Také čosi ani nedokážem, " zašomrala Rangiku trochu trpko.
Gin jej venoval žiarivý úsmev.
"Aj tak ti ešte stále dlhujem tú záchranu života," dodala Rangiku.
"Hlupáčik, ty mi nič nedlhuješ. A navyše to bolo už predsa tak dávno." Úsmev mu poodhalil biele dokonale rovné zuby.
"To je jedno," nesúhlasila. "Keby si ma vtedy nebol našiel, zomrela by som."
"Nemysli tak negatívne, prosím ťa."
"Vynasnažím sa," poslušne prikývla.
Gin sa znovu zasmial.
"Na čom sa toľko bavíš?"
"Na ničom. Len som rád, že sme sa zase raz po takom dlhom čase stretli."
"Ty tam... nie si šťastný, že?" opýtala sa.
Neodpovedal jej. Na chvíľu sa prestal usmievať. Žeby uhádla? Pootvoril oči, ale potom ich znova privrel. Naklonil sa k nej ešte bližšie a ich pery sa dotkli. Odhrnul jej pár pramienkov z čela a potom ju zložil na vankúše. Ležala a on sa skláňal nad ňou.
"Vieš, fakt si mi chýbala," zasmial sa a znovu ju začal bozkávať, no teraz už o čosi intenzívnejšie.

Rangiku sa prudko strhla. Snažila sa trochu spamätať. Uvedomila si, že leží v posteli a je zakrytá paplónom. Oknami jej do izby prenikali ranné lúče slnka. Takže to bol len sen. Keď jej to došlo, vhŕkli jej do očí slzy a rozplakala sa. Už to nevydržala, nie znova. Utrela si oči paplónom a vstala. Vtedy zbadala, že na jej nočnom stolíku je položený akýsi lístok. Zdvihla ho a prečítala si ho. Celkom stuhla, pery sa jej roztriasli a oči sa jej znova naplnili slzami.
"Ale prečo... prečo vždy zmizneš a nikdy mi nepovieš, kam ideš?"
Lístok jej vykĺzol z rúk a ľahučko dopadol na zem písmenami obrátenými nahor.
Jedného dňa sa vrátim, sľubujem
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Sam Sam | E-mail | Web | 24. září 2010 v 13:07 | Reagovat

krásne :D:D ja som inač tiež tak rozmýšľala či mu tam nebude za ňou smutno :D:D

2 Sam Sam | E-mail | Web | 24. září 2010 v 13:31 | Reagovat

no, tak Lucifer je celý prekliaty, takže jeho Angel tiež nemôže byť čistý :D a pravá ruka? no... To skôr nejaký jeho démon :D možno on si svojich démonov volá angels :D

3 Sam Sam | E-mail | Web | 24. září 2010 v 15:54 | Reagovat

naša dejepisárka stokrát povedala "Všimnite si" a obľúbené slovo našej etikárky bolo fakticky :D a na občianskej sme mali v štvrtáku samú filozofiu a skoro som pri tom umrela :D

4 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 26. září 2010 v 0:58 | Reagovat

to bolo krasne a nakonci som sa skoro rozplakala ked sa pytala preco vzdy odide a nic jej nepovie...nadherene milujem tento parik :-)

5 noe-chan noe-chan | Web | 27. září 2010 v 9:34 | Reagovat

Krásne! :-) :-)

6 Orihime Sado Orihime Sado | 16. října 2010 v 12:27 | Reagovat

teraz neviem co bol sen a co skutocnost ale bolo to pekne :-)

7 P3P alias po novom Palka P3P alias po novom Palka | Web | 7. června 2012 v 20:38 | Reagovat

tak toto bolo ako dokonalé :... ja budem plakať, milujem párik Rangiku a Gin a bolo mi jej strašne ľúto v mange, keď Gin skonal :(

8 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 1. května 2015 v 20:11 | Reagovat

Nami: Nadherne, nebyt toho, ze mam na tvrai pletovo masku, rozplacem sa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama