Objavovanie Japonska

29. září 2010 v 19:57 | Rangiku |  Zoznámenie s Japonskom
Keďže začala už tá škola, tak si trošku oprášime vedomosti o Japonsku a naučíme sa niečo nové :D Sem som vám vypísala z jednej knihy (dole máte zdroj) nejaké tie informácie o Japonsku. Sú to väčšinou veci s histórie (také tie bočné veci, čo bývajú v knihe), tak neviem či vás to bude baviť. Ale ja osobne veľmi rada čítam a učím sa nové veci o Japonsku, lebo ma to velice zaujíma :) Tak ak chcete si to kuknite, možno vás to tiež zaujme, máte tam k tomu aj nejaké obrázky. Kniha bola rozdelené na 6 častí (kapitol). A máte to, ako inak, označené. Dúfam, že to rozlúštite :D

1. Objavovanie Japonska

Japonsko ako skupina ostrovov je osobitná krajina. Jej hranice tvorí more, najbližšie susedná krajina je Kórea, vzdialená vyše 190 km. Japoncov je vyše 123 000 000. Keď zrátame všetky menšiny, zistíme, že tvoria len okolo 2% obyvateľstva. Po druhej svetovej vojne začali Japonci vo veľkom počte cestovať do zahraničia a naskytla sa im príležitosť stýkať sa v Japonsku s cudzincami, najmä s Európanmi a Američanmi. V priebehu takmer celej svojej histórie sa Japonci pokladali za osobitný - a zvláštny národ.
Japonsko je súostrovie pozostávajúce zo štyroch ostrovov a z vyše 4 000 malých ostrovov. Približne 4/5 územia krajiny sú hornaté, takže väčšina obyvateľstva sa tiesni na pobrežných rovinách. Japonské rieky sú zväčša krátke a priveľmi plytké, prudké alebo kamenisté, takže sa nedajú využiť na lodnú dopravu.


Osobitný jazyk - aj japončina dodáva Japoncom pocit osobitosti, lebo sa veľmi odlišuje od ostatných jazykov. Výslovnosť nie je pre ľudí hovoriacich európskymi jazykmi ťažká, ale gramatika je mimoriadne zložitá. Podobne je to aj s písmom. Japonci nemali vlastné písmo, prv ako nadviazali kontakty s Čínou. Prevzali čínsky spôsob písania znakmi (kanji), ale museli si navyše vytvoriť ešte dve slabičné abecedy (kana), lebo čínština a japončina sú veľmi rozdielne jazyky čo do gramatiky i výslovnosti. Kto chce čítať japonské noviny, musí ovládať obidve kany a najmenej 3 000 znakov.

Fujisan, najvyšší vrch Japonska (3776 m), je jedným z japonských národných symbolov. Je to činná sopka a v histórii zaznamenali 18 erupcií. Posledný raz soptila roku 1707. Za jasného počasia ju vidno zo vzdialenosti 150 km.

Prví usadlíci
Japonské ostrovy sú obývané najmenej 30 000 rokov. Fosílne pozostatky rastlín a živočíchov dokazujú, že Japonsko bolo kedysi spojené s ázijskou pevninou. Najstarší obyvatelia sa pravdepodobne prisťahovali po pevninových mostoch, ktoré kedysi spájali južné Honshu s Kóreou a Hokkaidou so Sibírou. Terajšie Japonské more bolo vtedy obrovským jazerom. Približne pred 20 000 rokmi sa roztopili veľké ľadovce, morská hladina stúpla a vznikli úžiny, ktoré oddeľujú hlavné japonské ostrovy od pevniny aj od seba navzájom.

Ainuovia - jednou z najstarších skupín obyvateľov Japonska sú Ainuovia. Japonci zväčša pochádzajú z miešania severných a južných mongoloidov. Ainuovia sú zreteľne celkom odlišní a podobnejší obyvateľom Sibíri. Sú vyšší, zavalitejší a väčšmi
zarastajú v tvári i na tele než Japonci. Ich jazyk sa výrazne odlišuje od japončiny a dnes ním rozpráva veľmi málo ľudí. V jazyku Ainuov sa losos, sova, narval a medveď pokladali za mimoriadne posvätné zvieratá. Ainuovia obetovali medvede, keď chceli niečo odkázať predkom.
Dnes žije na Hokkaide približne 25 000 Ainuov. Vyrezávajú z dreva medvede a predávajú ich japonským turistom, ktorí navštevujú zrekonštruované ainuské dediny.

Výskum Ainuov - k prvým bádateľom patril Angličan John Batchelor (1854 - 1944). Hoci nemal primerané školské vzdelanie, vyučil sa za misionára ang. cirkvi. Roku 1879 prišiel na Hokkaidou hlásať evanjelium. Kvôli tomu sa musel naučiť po ainusky. Podarilo sa mu vydať ainusko-anglicko-japonský slovník. Staval školy pre Ainuov a poskytol im lekársku starostlivosť. Žil medzi nimi 60 rokov, ale musel ich opustiť, keď roku 1939 vypukla 2. svetová vojna.

Ryža a cisári - v období od roku 300 pred n. l. do roku 300 n. l. sa Japonci naučili pestovať ryžu, spracúvať železo i bronz a tkať plátno. Tieto výdobytky prišli z Číny a pravdepodobne ich priniesli prisťahovalci, ktorí sa dostali do Japonska z Kórey alebo z Okinawy.
Pravidelné pestovanie ryže predstavovalo spoľahlivejší zdroj obživy ako lov, takže obyvateľstvo sa začalo rozmnožovať a ľudia žili vo väčších dedinách.

Prvý cisár - Japonci verili, že svet stvorili bohovia, ktorí žili v nebi a bohyňa slnka Amaterasu dala svojmu vnukovi Ninigimu meč, drahokam i zrkadlo a poslala ho, aby vládol na Japonskom. Prvý cisár Jimmu bol Ninigiho vnukom a začal vládnuťv roku 660 pred n. l. Pri nástupe na trón japonskí cisári dostávajú meč, drahokam a zrkadlo.

2. V tieni Číny

Japonci nadviazali priame styky s Čínou okolo roku 400 n. l. Čína bola oveľa mocnejšia, bohatšia a vyspelejšia ako Japonsko. Na Japoncov náramne vplývala a ochotne sa učili písať, vyrábať porcelán, hodváb lak, papier i plánovať mestá. Prevzali aj čínsky kalendár a budhistické náboženstvo.
Japonci mali aj vlastné náboženstvo - shintó, v prekl. cesta bohov. Zakladá sa na uctievaní prírody a bohov. Shintoizmus nemá nijakého slávneho zakladateľa ani proroka. Nemá nijaké posvätné knihy okrem mýtov, ktoré boli napokon spísané v prvých japonských knihách Kojiki a Nihonshoki. Shintoizmus učí, že každý prírodný objekt má ducha (kami), ktorého si treba ctiť.
Do Japonska prichádza budhizmus - Budha (osvietený) je titul, ktorí dali indickému učiteľovi jeho stúpenci. Jeho náuka sľubovala ľuďom, že ak budú žiť dobre, rozvážne a nesebecky, azda sa im podarí vyhnúť opätovným zrodeniam, bolestiam, utrpeniu a chorobám sprevádzajúcim ľudský život. Budhizmus ako náboženstvo bol už tisíc rokov starý, keď sa cez Čínu a Kóreu rozšíril do Japonska.

Houryuuji - Budhistický chrám a kláštor Houryuuji v blízkosti starodávneho mesta Nara dal roku 607 postaviť princ Shoutoku, veľký patrón budhistického učenia. V roku 670 zhorel, ale vzápätí ho znovu vybudovali ešte veľkolepejšie a dnes predstavuje najstarší komplex drevených stavieb na svete. Po smrti sa Shoutoku stal predmetom zbožného uctievania. V Houryuuji e dnes významná zbierka 319 veľdiel budhistického umenia, ktorá každoročne láka tisíce návštevníkov.

Príbeh o Genjim - v tejto knihe sa rozpráva o živote princa Genjiho, ktorého volali žiarlivý princ, lebo vynikal vo všetkom, čomu sa venoval - v poézií, maľovaní, tanci, hudbe a v športe. Prirodzene, bol aj pekný a mal uhladené spôsoby. Hoci mal za sebou úspešnú kariéru na dvore a zahrnovali ho mnohými poctami i darmi, nikdy nenašiel pravé šťastie. Príbeh o Genjim nepriamo vyjadruje budhistickú myšlienku, že ľudský život je koniec koncov vždy smutný. Príbeh o Genjim je veľmi dlhá, vyše tisícstranová kniha a vystupujú v nej stovky rozličných postáv. Vznikla okolo roku 1000 a dodnes sa teší obľube.

3. Shouguni a samuraji

Samuraji - Samuraj znamená "ten, čo slúži". Buši znamená "bojovník". Slovo bushi zvyčajne označuje bojovníkov do 18. storočia. Keď práve nebojovali, žili na vlastných majetkoch. Bojovníci neskorších období spravidla bývali v opevnených mestách a dostávali plácu v podobe prídelov ryže. Volali ich samuraji. Od týchto bojovníkov sa napospol očakávala neohrozenosť, oddanosť a obyčajný, jednoduchý spôsob života. Boli to znamenití jazdci a bojovali mečmi, kopijami i lukmi. Boli odhodlaní radšej sa sami zabiť na bojisku, ako sa vzdať. Takáto samovražda sa volá seppuku, ale na západe je známa ako harakiri (rozrezanie brucha).

Zen - nová budhistická sekta, sa od 12. storočia tešila čoraz väčšej obľube. Tradičný budhizmus vyzýval veriacich k štúdiu svätých kníh vychádzajúcich z Budhových kázní, ako aj k účasti na obradoch spojených so spevom a tancom. Zen, ktorý vznikol v Číne, rozvíjal inú činnosť - meditovanie. Meditovanie znamenalo učiť sa nehybne, ticho sedieť a očisťovať si myseľ od starostí a strachu. Zen odporúčal veriacim, aby sa usilovali preniknúť za to, čo sa javí ako samozrejmé. Či už vo vzťahu k ľuďom alebo k ťažkostiam.

Čajový obrad - čaj doviezli do Japonska z Číny v období Nara a spočiatku ho používali ako liek.
Mních Eisai (1141 - 1215) vraj priniesol čajové semienka roku 1191, keď sa vrátil z Číny. On aj iní mnísi verili, že čaj ich pri meditáciách udržuje v bdelom stave. Stalo sa zvykom pripravovať čaj pomaly a dôkladne, lebo to zodpovedalo pokojnej atmosfére pri meditáciách. Zvyk pripravovať čaj v tichom a vkusnom prostredí sa postupne udomácnil aj u aristokratov a kupcov. Najväčším majstrom čajového obradu (cha-no-yu) sa stal kupec Sen no Rikyuu (1522 - 91). Bol presvedčený, že najdôležitejšou súčasťou čajového obradu nie je riad, ktorý používajú ľudia, ale uvoľnená nálada porozumenia, ktorú vytvárajú účastníci obradu. Čajový obrad je v Japonsku napospol až dodnes mimoriadne obľúbený.

Drámo nou - Nou je divadelný žáner, ktorý vznikol v 4. storočí v Kyote. Hercami boli vždy muži. Obliekali sa do nádherných kostýmov a niektorí si nasadzovali masky. Kulisy pozostávali iba z maľovaného pozadia, ale pri predstavení účinkovali aj hudobníci ako sprievod hercom, ktorí spevavo recitovali text a pomaly sa pohybovali. Námety hier nou sa často čerpali z budhistickej náuky. Chrámy a svätyne si najímali herecké súbory, aby vystupovali na náboženských slávnostiach. Nou dodnes sprevádzajú profesionálni herci.

4. Príchod Barbarov


Južní barbari - Japonci volali prišelcov namban čiže "južní barbari", pretože prišli do Japonska z juhu. Všetci Japonci majú čierne vlasy, takže och fascinovali hnedovlasí a svetlovlasí Portugalci. Veľmi žasli nad tmavou kožou indických a indonézskych námorníkov na portugalských lodiach. Z obrázkov, ktoré namaľovali, bolo vidieť, že vrecovité nohavice cudzincov sa im zdali náramne čudné a ich špicaté nosy ešte čudnejšie.

Späť na front - Misionári pokladali mnohé japonské zvyky za veľmi čudné a často celkom protichodné európskym obyčajam. Jezuita Luis Frois zostavil ich zoznam v prvých dejinách Japonska napísaných Európanom. Všimol si, že Japonci uprednostňujú ryby pred mäsom a často ich jedávali surové na rozdiel od Európanov, ktorí ich jedia iba uvarené. Japonci nepochovávali svojich nebohých, ale radšej ich spaľovali. Ba aj knihy písali celkom opačne ako v Európe, nie vodorovne a zľava doprava, ale zhora nadol a sprava doľava, nie zľava doprava. Podľa Európanov sa teda japonské knihy otvárali odzadu, nie spredu!

Shougunov Angličan - William Adams (1564 - 1620) je jediný cudzinec, ktorý sa stal samurajom. Do Japonska prišiel ako kormidelník poškodenej holandskej lode, ktorá uviazla na plytčine pri ostrove Kyushu. Vojvodca Iejasu vypočul Adamsa, ktorý mu porozprával o európskom lodiarstve a vojenstve. Potom nariadil Adamsovi, aby zaučil jeho chlapov do puškárstva a mapovania. Takisto mu rozkázal, aby postavil dve lode v európskom štýle. Z toho dôvodu Japonci pokladajú Adamsa za zakladateľa svojho loďsva. Iejasu nedovolil Adamsovi vrátiť sa do Anglicka, ale dal mu panstvo v Miure. Adams sa oženil s dcérou japonského úradníka a mal dve deti. Obdivoval japoncov a napísal, že sú "dobromysleľný, nadmieru zdvorilí a hrdinskí v boji". Japonci ho volajú Miura Anjin - miurský kormidelník - a každá rok sa pri jeho hrobe koná slávnosť na jeho počesť.

Japonci radi píšu krátke básne ako ukážky kaligrafie a doplňujú ich kresbami. Zámerom je použiť čo najmenej slov i ťahov štetcom a takto naznačiť viac, ako sa povie či nakreslí.

Básnik na cestách - Macuo Basho (1644 - 94) je všetkým Japoncom známy ako veľký majster haiku. Krátkej básnickej formy pozostávajúcej z troch veršov po piatich, siedmich a piatich slabikách. Haiku nezaznamenáva nijakú príhodu, ale je ako momentka zachytená jediný okamih čo pocit.
Basho sa stal populárnym učiteľom haiku v Ede a dobre sa mi vodilo. No napriek úspechu sa ho zmocnil pocit, že lenivie. A tak posledných desať rokov života cestoval v nádeji, že mu bezprostredné dojmy z prírody pomôžu písať lepšiu poéziu. Basho so viedol záznamy z ciest. Boli veľmi pestrou zmesou denníka, básni a opisov miest, kotré videl.
Najdlhšia cesta zaviedla Bashoa do najodľahlejších končín ostrova Honshu krížom cez pohorie i po pobreží Japonského mora. Za 156 dní prešiel 2 400 km. Kniha o tejto ceste vyšla pod názvom Úzka cesta na ďaleký sever v roku, keď zomrel. Dokazuje, ako veľmi pôsobili na básnika prírodné krásy krajiny i zaujímavé a zložité dejiny Japonska.

5. Krajina sa otvára

Japonizmus - najväčší vplyv Japonska na Európanov sa prejavil v oblasti umenia. Európskych maliarov očarili jasné farby drevorytov (ukiyoe) od takých umelcov, ako boli Hokusai (1760 - 1849) a Hiroshige (1797 - 1858). Do Európy sa najprv dostali ako papier, v ktorom boli zabalené porcelánové misky a vázy. V roku 1867 na Svetovej výstave v Paríži ich vystavovali vyše stovky. Francúzi maliari, napríklad Claude Monet a Edgar Degas, boli nadšení zberatelia. Francúzsky umelecký kritik Burty dal tejto mánií názov japonizmus. V Británii šíril novú módu americký umelec James Whistler. Na jeho obrazoch vidieť nielen drevoryty, ale aj japonské vázy, naaranžované kvety a modelky v kimonách s japonskými vejármi v rukách.

6. Nové Japonsko

Internacionalizácia - v 70-tych rokoch začali japonské firmy zakladať podniky v zahraničí, sčasti preto, aby sa priblížili k trhom a sčasti kvôli nižším nákladom na pracovné sily, suroviny a pozemky. Japonci mimoriadne ochotne investovali v severnej Európe, Spojených štátoch a juhovýchodnej Ázií. V roku 1988 bolo Japonsko na prvom mieste v poskytovaní zahraničnej pomoci.
V roku 1992 zákonná úprava umožnila 2 000 japonským vojakom pôsobiť v zahraničí a zúčastniť sa na mierových operácií OSN v Kambodži. Boli to zväčša technické oddiely. Bol to malý, ale významný krok k podstate rozsiahlejšej zodpovednosti na riešení medzinárodných problémov.

Kendo - cesta meča. Japonský šerm, podobne ako judo, ikibana, origami a karaoke, si získal nadšencov po celom svete, takisto ako pestovanie miniatúrnych stromčekov (bonsai) a písanie básní haiku.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 noe-chan noe-chan | Web | 30. září 2010 v 9:45 | Reagovat

Jej, veľmi dobrý nápad to sem dať... aspoň som sa dozvedela aj niečo nové o Japonsku a trochu si zopakovala geografiu... :-)

2 Sam Sam | E-mail | Web | 30. září 2010 v 13:46 | Reagovat

jo, Japonci majú hiraganu, katakanu a kanji a pol dňa čítajú noviny :D a ten Adams ako samuraj mi dosť pripomína film Posledný samuraj :D a ešte tam bolo spomenuté mesto Edo, nie je to tam napísané a neviem, či to vieš, ale Edo je vlastne Tokio :D

3 Sachiko Kobayashi Sachiko Kobayashi | 24. října 2010 v 17:02 | Reagovat

to sa ti chcelo vsetko prepisovat? :-) ale vela veci som sa dozvedela novych :D

4 Miwa-san Miwa-san | 24. října 2010 v 17:03 | Reagovat

fiha, toto je uzasne, velmi ma bavilo to citat :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama